Predoscarový nepokoj dopadol na naše duše a v jeho znamení prichádza do kín Benjamin Button obkľúčený 13 nomináciami. Myseľ cinefila si preto zľahka položí otázku, či ide len o ďalší „sezónny opus magnum“ alebo David Fincher skutočne stvoril čosi absolútneho.

Najneskôr po zhliadnutí traileru prestáva byť základná schéma príbehu tajomstvom. Zvláštnosť prípadu Benjamina Buttona spočíva v tom, že jeho život sa z nepochopiteľných príčin odvíja opačným smerom, než je to zvyčajné u všetkých navôkol. Narodil sa ako starec, ktorý postupne mladne. Kľúčom pre porozumenie režisérovmu zámeru by mala byť myšlienka formulovaná v prológu a epilógu. Fincher rozpráva príbeh hodinára, ktorý prišiel o syna v 1. svetovej vojne. Po tejto tragédii zostrojil hodiny odpočítavajúce čas naspäť, s túžbou, aby padlí vojaci opäť vstali a mohli žiť plnohodnotný život. Výsledkom je však uvedomenie si, že aj takýto život raz musí skončiť. Zánik je nevyhnutnou súčasťou bytia, nech sa už uberá akýmkoľvek smerom.  





 Benjamin vyrastá u náhradnej matky, ktorá vedie domov dôchodcov. Stáva sa z neho outsider odsúdený spočiatku najmä do úlohy pozorovateľa bez možnosti naplnenia vlastných túžob. Stretáva však Daisy a s osudovou intenzitou sa do nej zamiluje. Tragédia spočíva v tom, že jeho čas nie je jej časom. V istom momente sa musia neodvratne minúť. Ďalšia tenzia pramení z faktu, že hoci fyzicky mladne, jeho duševný vývoj prebieha normálnym smerom. Tak hlboký rozpor by mal vygenerovať rozorvanú osobnosť, nie však v tomto filme.

Fincherovi sa podarilo hlavnú postavu úplne odpsychologizovať. Buttona vykreslil ako antihrdinu odovzdane prijímajúceho svoj zvláštny osud, bez prítomnosti vzdoru alebo zatrpknutia. Oboch protagonistov skôr než ako plnokrvné dramatické charaktery, možno vnímať ako dve tváre vytrhnuté z línie nekonečnosti. Plochy, na ktorých sa odohrávajú dejiny človeka. Viac, než reakcie na konkrétne udalosti, sa v nich zračí pôsobenie času. 


Finchera až tak nezaujímajú zlomové okamihy v ich živote, tie sú dôležité len pre formálne posúvanie rozprávania. Nevidíme, čo sa odohráva v Benjaminovej duši, keď spoznáva skutočného otca a dozvedá sa pravdu o svojom pôvode. Takisto nevieme nič o vnútornej premene Daisy po tragickej nehode. Najväčšou drámou ich tvárí je pociťovanie bremena času. To sa deje prostredníctvom iného herectva - ním je v tomto filme herectvo masiek (Oscara by nemal dostať Brad Pitt, ale jeho maskér). Výpovednú hodnotu netreba hľadať na úrovni mimickej expresivity, Fincher viditeľne utlmil emocionálnu stránku hereckého výrazu. Najväčšiu intenzita sála z dlhých záberov nehybných tvárí, pri ktorých môžeme detailne skúmať meniacu sa textúru pokožky a pribúdajúce/ strácajúce sa línie vrások.
Množstvo epizódnych postáv (od obyvateľov domova, cez  pygmejca, kazateľa, až po lodného kapitána) a pôsobivých scén (vyháňanie diabla, boj s ponorkou) slúži režisérovi na zachytenie príbehu ľudstva, odohrávajúceho sa počas jedného života. Dejiny dvadsiateho storočia postupne defilujú obrazmi v podobe malebných pohľadníc. Úvodné scény chcú pripomenúť zrnitú, „doškrabanú“ vizualitu filmov nemej éry. 60.roky sú v znamení Beatles a rakety pretínajúcej nebo ako symbolu kozmického výskumu. Buttonova existenciálna osamotenosť je zase vhodne zaobalená do obrazu „jamesdeanovskej“ jazdy na motorke.


Niekde v tejto barokovej prezdobenosti spočíva základný kameň úrazu. Objaviť Buttona ako autentickú bytosť pod nánosom vyleštených poučiek z učebnice dejepisu je takmer nemožné. Je skôr zrkadlom histórie, ktorú Fincher nazerá striktne nezúčastnene. Rozdiel medzi ním a ďalším výtvorom scenáristu Erica Rotha - Forrestom Gumpom je v tomto ohľade zásadný. Zatiaľ čo vo svojej demencii tragicky individualizovaný Gump dejiny len akoby mimochodom strháva zo sebou, Benjamin Button je skôr metaforickou figúrou, v ktorej sa zrkadlí neúprosný mechanizmus času. Preto treba tento film od začiatku čítať ako fikciu, fantáziu a neuplatňovať naň požiadavky logiky.   
Vzhľadom na vyššie napísané môžeme Fincherov konštrukt vnímať ako manieristickú kopu fráz o histórii alebo naopak, ako poctu dejinám kinematografie. V tomto duchu je vystavaná napríklad sekvencia analyzujúca sieť príčin vedúcich k nehode Daisy. Je to dnes už obohraté naratívne klišé a zároveň spomienka napríklad na Kieslowského Náhodu. Rovnako zbytočným sa môže javiť motív dcéry čítajúcej matke z denníka, rámujúci celé Buttonovo rozprávanie. A často neznesiteľná doslovnosť floskúl, ktoré vypadnú z postáv vždy v tom správnom momente. A neschopnosť opustiť hrdinu, až kým nie je všetko do posledného dychu vypovedané, cyklus života uzavretý. Fincher nám predostiera históriu filmového vyjadrovania s množstvom jeho štýlov, postupov. V konečnom dôsledku však táto nostalgická zmes citácii a odkazov pôsobí trochu cudzo, aj keď je vizuálne vyleštená do dokonalosti.
Najsilnejšími v príbehu Benjamina Buttona sú intímne momenty, keď sa čas zdanlivo zastaví a dejiny sa ticho vytratia (chvíľky šťastia s Elizabeth a potom s Daisy). Škoda, že človeku nie je súdené uchovať ich večne, hovorí Benjamin. Ale film to dokáže tak, že to občas berie dych. Napriek všetkým výhradám nakrútil Fincher zvláštnu úvahu o vzťahu filmu a času. Skôr zádumčivú, než hollywoodsky strhujúcu.
The Curious Case of Benjamin Button (USA, 2008, 166 min.) Réžia: David Fincher. Námet: Eric Roth, Robin Swicord. Scenár: Eric Roth. Kamera: Claudio Miranda. Strih: Kirk Baxter, Angus Wall. Hudba: Alexandre Desplat. Hrajú: Brad Pitt, Cate Blanchett, Taraji P. Henson, Julia Ormond, Jason Flemyng, Tilda Swinton, Elias Koteas