Na prelome 50. a 60. rokov sa v Nemeckej spolkovej republike začala viesť búrlivá diskusia o budúcom smerovaní štátu. Mladá generácia sa vtedy vo veľkom búrila proti zametaniu nacistickej histórie pod koberec, pravicovému smerovaniu svojej krajiny pod nadvládou USA a ostro odsudzovala pretrvávajúci, skrytý fašizmus v nemeckej spoločnosti. V tomto boji zohrávali dôležitú úlohu aj mladí filmári, ako Volker Schlöndorff, Alexander Kluge, Werner Herzog, Rainer Werner Fassbinder ai. Tí sa zároveň snažili vybojovať svoj vlastný boj - boj proti, tzv. "kinu otcov".

Charakteristickými predstaviteľmi "kina otcov" boli takzvané heimat filmy, ktoré sa obvykle odohrávali v rurálnych oblastiach, využívali sentimentálne zápletky, štylisticky a naratívne konvenčné riešenia či jednoduché morálne delenia na "dobro" a "zlo". Reakciou na túto tradíciu bol Oberhausenský manifest, z ktorého pochádza slávna veta: "Kino otcov je mŕtve." Autori novej generácie, Nemeckej novej vlny, boli výrazne politickí, zakotvení v súčasnosti, snažili sa využívať radikálne formálne postupy, často až na hranici experimentu, demaskovali pretrvávajúci fašizmus v spoločnosti, reflektovali vzťahové problémy a zároveň svojimi filmami odkazovali ku generácii svojich "starých otcov" - nemeckých expresionistov.
KINEMAVIDEO4445.
Do neskoršej fázy tohto hnutia spadá aj film Plechový bubienok, adaptácia rovnomenného románu Guntera Grassa, ktorého dej sa odohráva v rozmedzí rokov 1899 - 1945 a sleduje pozvoľný nástup nacizmu i premeny gotického mesta Gdaňsk. Rozprávačom príbehu je Oskar Matzerath, ktorý sa z odporu voči falošnému a pokryteckému svetu dospelých rozhodne pri svojich tretích narodeninách zastaviť svoj rast. Jeho detskosť mu pomáha zachovať si odstup a nezávislosť; jej príznakom sa stáva červenobiely plechový bubienok, na ktorý v proteste vytrvalo bubnuje. Čo si však s touto nezávislosťou počne uprostred spoločnosti, ktorou zmietajú čoraz agresívnejšie prejavy nálad a násilia?
Na Plechovom bubienku je fascinujúce predovšetkým dôsledné búranie bariér medzi opozitami. V prvom rade je v ňom prítomné stieranie hraníc medzi svetom detí a svetom dospelých, čo sa najvýraznejše prejavuje na ústrednej postave Oskara Matzeratha. V súlade s tým vyvstávajú otázky ohľadom toho, aký je vlastne samotný Oskar a v čom sa líši svet detí od sveta dospelých. Dielo je častokrát intepretované ako zobrazenie detského protestu proti skazenému, či falošnému svetu dospelých. Takýto pohľad však ignoruje detskú zlobu, ktorá sa prejavuje napríklad v krutom ponižovaní v scéne "varenia polievky", organizácii mládeže v Hitlerjugend, či Oskarovom sebectve, detinskosti, perverzii, účasti na smrti svojich blízkych a napokon aj vstupe do frontového divadla.

Nech už stálo na začiatku Oskarovho rozhodnutia čokoľvek, je zrejmé, že výsledkom bola systematická snaha vyhnúť sa zodpovednosti a dôsledkom za svoje činy. Jeho predstieranú i skutočnú detinskosť môžeme interpretovať ako snahu vyviniť sa z historických udalostí, zaujať postoj typu: "Mňa sa to netýka. Som len dieťa a tak som nebol zodpovedný za svoje činy. Nemohol som nič urobiť." Na počiatku sa ešte Oskar snažil zapojiť do odboja a v závere prezradil nacistickú minulosť svojho "otca", ale v týchto chvíľach prakticky nič neriskoval.
Oskar si skrátka vytvoril svoj vlastný svet mimo kategórií dobra a zla. To je, mimochodom, ďalšia hranica, ktorá je vo filme permanentne prekračovaná. Svojim spôsobom sú zlé všetky hlavné postavy - všetci si navzájom ubližujú, podvádzajú sa a psychicky deptajú. V porovnaní s nacistickou diktatúrou, ktorá v pozadí prebieha sa však aj nízke ľudské pudy zdajú byť "normou". "Taká bola doba."
Schlöndorff rovnako narába aj s hranicou medzi vážnym a absurdným, či realistickým a magickým. Okrem Oskarovho rozhodnutia nerásť sledujeme napríklad aj veľmi okaté, až absurdné milenecké spolunažívanie troch ľudí a permanentné "paroháčstvo" Oskarovho otca. Najslávnejšou scénou je však pravdepodobne zjazd NSDAP, ktoré Oskar svojim bubnovaním premení na tanečnú zábavu. Namiesto vojenskej pochodovej hudby sa zrazu rozozvučí Na krásnom modrom Dunaji a mládež spolu s pohlavármi sa začnú krútiť v rytme valčíka.

Magickým sa však stáva aj priestor hračkárstva a najmä cirkusu - slobodný, nespútaný a apolitický svet, v ktorom je všetko dovolené - presne ako v detstve. Na druhej strane však vo filme sledujeme aj naturalizmus, až akúsi telesnosť. Vo filme je na telo neustále odkazované, či už nahotou, sexom, vylučovaním alebo "jedením". Snímka tak ani z tohto pohľadu nepôsobí len ako čiernohumorná absurdita, alegória bezpečne odtrhnutá od reality. Nie, Plechový bubienok tne do živého, ani na okamih nedá divákovi vydýchnuť. Dokonalým príkladom je scéna, keď zo zhnitej koňskej hlavy, z jej úst, uší a nozdier, začnú vypadávať úhory. Táto sekvencia navyše výborne balansuje na hrane magického (severský symbol prekliatia) a realistického.
A práve toto je na Plechovom bubienku fascinujúce. Necháva diváka topiť sa v bahne a špine, marazme doby, vzťahov a ľudských duší, ich nízkosti, prízemnosti a nechutnosti a popritom ho dokáže neustále udržiavať aj v akomsi ironickom, až absurdnom odstupe a magicky, resp. symbolicky odkazovať ku univerzálnosti. V niekoľkých prchavých momentoch do filmu dokonca preniká aj láska a krása. Snímka tak výborne funguje ako intelektuálna i emocionálna reflexia doby.
Die Blechtrommel (Francúzsko / Nemecko, 1979, 164 min.)Réžia: Volker Schlöndorff. Scenár: Jean-Claude Carrière, Volker Schlöndorff, Franz Seitz. Hrajú: David Bennent, Mario Adorf, Angela Winkler...