Osud osamelého stroskotanca je vďačná, no pre tvorcu dosť náročná téma. Odkedy ju Daniel Defoe majstrovsky spracoval v príbehu Robinsona Crusoea, iní autori sa chtiac-nechtiac v jeho „teritóriu“ pohybujú podľa presne určených súradníc (už len preto, že Robinson Crusoe patrí do základného kánonu dobrodružnej literatúry). Aj tak sa však miestami objavia zaujímavé zákutia tak, ako sa to stalo aj vo filme režiséra Yvana Le Moinea.

Píše sa rok 1773 a v úlohe „vyvoleného“ moreplavca sa po výdatnej búrke ocitá Philippe de Nohan, zaslúžilý člen hereckej spoločnosti Comédie Française, toho času na umeleckom turné po kolóniach francúzskej koruny. Po precitnutí medzi pustými sopečnými skalami sa horko-ťažko vydá objavovať svoje okolie, až nakoniec natrafí na vrak lode, na ktorej cestoval. Všetci kamaráti, námorníci aj otroci sú, ako ináč, po smrti, no inak je loď v pozoruhodne celistvom stave, vrátane zásob.


Vďaka hojnosti materiálu i nástrojov si Philippe nežije zle a príbeh o prežití sa mení na psychologickú štúdiu reakcií konkrétneho človeka na dlhotrvajúcu samotu. Z tohto pohľadu je zaujímavé rozhodnutie stanoviť za hlavného hrdinu herca. Po prvé, práca herca je v určitom povrchnom zmysle „všeumením“, keďže si herec musí osvojovať prvky správania najrôznejších ľudí. Je preto zaujímavé sledovať, či Philippe vo svojom živote na ostrove využije skúsenosti a „zručnosti“ svojich postáv. Bohužiaľ, tvorcovia sa na túto otázku explicitne nezamerali. Ďalším zaujímavým momentom je množstvo rekvizít, ktoré de Nohan navláči z lode do svojho „sídla“. Tie mu umožňujú komfortne simulovať najrôznejšie alternatívne svety, ktoré si vytvorí, zároveň však kontaminujú jeho svet nepríjemnými (či nebodaj príjemnými) spomienkami na beznádejne vzdialený svet civilizácie. Tretím aspektom hereckej profesie, ktorý vystupuje do popredia, je fakt, že dobrý herec musí byť prístupný a vnímavý voči svojim emóciám, čo však môže mať aj negatívne dôsledky – najmä ak sa človek nemá s kým porozprávať...
Piatok alebo iný deň tak v konečnom dôsledku pôsobí najmä ako štandardná monodramatická črta a dáva veľkorysý priestor Philippovi Nahonovi na to, aby svojho „takmer menovca“ vykreslil so slušnou úrovňou detailu. Ide pritom o zaujímavú postavu – de Nohan je mizantropický starnúci chlap, v ktorom drieme agresívny až mierne sebazničujúci náboj. Jeho správanie vyjadruje pestrú paletu emócií od samovražedných až po narcistické sklony a aj napriek občasnému pomalšiemu tempu sa dá na tohto človeka pozerať bez nudy.


Dynamika príbehu sa však veľmi zmení po objavení domorodca Piatka (lebo nakoniec ho Philippe práve tak pomenuje). Príznačná je veta, ktorú si Philippe zapísal do denníka: „Tento divoch sa rozhodol, že budem hrať jeho pána. Myslím, že sa bude čudovať, ako dobre tú úlohu zvládnem.“ Namiesto eufórie z ľudskej spoločnosti prežíva Philippe podozrenie a aj samotná Piatkova záchrana je sčasti vecou náhody skôr než vedomého úsilia. Vzťah oboch postáv sa následne vyvíja v znamení rozpakov a drhnúcej komunikácie. Piatok sa okrem toho ukazuje byť o dosť bystrejší a ešte o niečo drzejší, než de Nohan pôvodne predpokladal. Záver filmu poskytuje stručné dokreslenie Philippovej postavy, ktoré však nie je až tak prekvapujúce, a tak iba kozmeticky dopĺňa viac-menej hotový portrét.
Na rozdiel od pôvodného príbehu Robinsona Crusoea pôsobi Piatok alebo iný deň mierne moderneším, dospelejším dojmom. Nevyhýba sa načrtnutiu aj chúlostivých tém (napr. ako môžu na seba dvaja muži navzájom žiarliť, keď nablízku nie je žiadny iný človek...). Oproti iným moderným spracovaniam (napr. Stroskotanec s Tomom Hanksom) sa menej sústreďuje na technické detaily života v núdzi a viac na „prežívanie prežitia“. Posledná tretina a najmä záver potom obsahuje zaujímavé, ale trochu ťarbavo kladené otázky o obmedzenosti ľudskej komunikácie a porozumenia. Vcelku ide o vydarenú, hoci nie práve mimoriadnu, snímku pre náročnejších divákov. Pre fanúšika klubového filmu ide o vítaný dôkaz, že vo Francúzsku sa predsa len netočia iba pseudo-hollywoodske kasové vymetávky.
Vendredi ou un autre jour (Belg./Fran./Tal./Slov., 2005, 102 min.) Réžia: Yvan Le Moine. Scenár: Yvan Le Moine. Kamera: Danny Elsen. Hudba: Georges Van Dam. Hrajú: Philippe Nahon, Alain Moraida, Ornella Muti, Hanna Schygulla, Jean-Yves Thual, Manuela Servais, Philippe Idwig Stéphane, Grand Henry