Šestnásteho marca do kín vstupuje celovečerný film nakrútený na motívy knižnej predlohy od slovenskej prozaičky. Nie, Všetko alebo nič 2 to rozhodne nie je. Obsahom, formou, hĺbkou, ale, žiaľ, asi ani kvantitatívnym diváckym potenciálom sa tieto dve snímky nedajú ani porovnať.

Ak sa však radi necháte domácou filmovou tvorbou príjemne prekvapovať, Piata loď je pre vás ako stvorená. A určite vás neurazí ani v prípade, ak sa počítate medzi fanúšikov jej rovnomennej knižnej predlohy od Moniky Kompaníkovej (cena Anasoft litera 2011). Hoci vo výsledku sa, hádam, kniha a film predsa len vydali každá trochu iným smerom...
Dvanásťročná Jarka žije vo zvláštnom vzduchoprázdne. Už nie je naivné dieťa, ešte má však poriadne ďaleko od skutočnej dospeláčky. Napokon, presne ako jej mama, ktorá ju porodila v šestnástich a odvtedy sa všemožne snaží, aby ju tento „životný prešľap“ v ničom neobmedzoval.
„Nevolaj ma mama, nie som žiadna stará krava, volaj ma Lucia! Na stole sú peniaze, kúp si niečo na jedlo“; zvykne hovoriť, keď sa za ňou zas a znova zatvárajú dvere zanedbaného bytu, v ktorom spolu, aj keď vlastne skôr vedľa seba nažívajú.
KINEMAVIDEO4215.
Kedy sa Lucia zase objaví, to Jarka netuší. Rozhodne však nemieni sedieť a čakať. A už vôbec nie donekonečna posluhovať odpudivej Irene – teda svojej babke, ktorá však s touto rolou taktiež vonkoncom nie je stotožnená.
Jarka má ale aj iný svet. Neudržiavanú záhradu s drevenou chatkou vo vinohradoch na úpätí Malých Karpát. Už dávno sem presťahovala väčšinu svojich hračiek a drobných pokladov, ale aj svoje fantastické sny o nedoziernych morských hladinách a bezpečných lodiach, ktoré ju prenesú až za horizont.
A po kurióznej náhode na neďalekej železničnej stanici si sem prináša ešte niečo – dve živé batoľatá, ktorým sa odrazu stala „náhradnou mamou“. Bizarnú rodinku dopĺňa ešte sedemročný Kristián, ktorý je na úteku pred svojimi perfekcionistickými rodičmi. Dokážu sa tieto deti postarať o bábätká lepšie, než to dokázali ich rodičia s nimi?

Piata loď nie je celkom typickým prozaickým rozprávaním, v ktorom by dej tiekol lineárnym tokom a išlo najmä o konkrétne udalosti a zvraty. Napokon, aj tak trochu za vlasy pritiahnutá zápletka „požičaných“ batoliat tu zohráva rolu skôr symbolickú, hoci je aj plná realistických detailov.
Hlavná sila knižnej predlohy ale spočíva v hĺbke a intenzite sveta, ktorý vytvára – sveta detských snov, citov a potrieb, pre ktoré vo svete dospelých niekedy nie je miesto, na ktoré sa neberú ohľady.
Jarkin svet vás vtiahne skôr než dočítate prvú stránku knihy. Dýcha atmosférou (vlastnou aj požičanou od skvelo odpozeraného dejiska bratislavskej periférie), rozpráva vlastným jazykom (frázy ako „Keď nebudeš dobrá, nebudem ťa mať rada“ ukotvujú Jarkine spomienky na detstvo takmer ako heslá z encyklopédie), má unikátne nálady, vône a chute, ktoré sú síce jedinečné pre svet malej Jarky, ale zároveň v nich každý nájde aj odlesk svojho vlastného detstva.
Zdá sa, že sa Iveta Grófová vo svojom filmovom spracovaní rozhodla zachytiť práve esenciu tohto sveta. A robí to dobre. Od prvých záberov hýčka divákov zrak aj sluch krásnym a neopozeraným spektrom farieb a zvukov, výborným obsadením detských aj dospelých postáv (nehercami) podtrháva ich charaktery aj miesto v Jarkinom svete, s neomylným inštinktom vyberá tie detaily a epizódy z knižného deja, ktoré sú pre vykreslenie jeho atmosféry kľúčové. A z času na čas doň pridá aj nejaký vlastný detail či alternatívne vysvetlenie, ktoré ani na diváka oboznámeného s predlohou nepôsobia rušivo.
Čo však film z knižky celkom vynecháva, to je línia Jarkinej dospelosti, ktorá sa v predlohe s tou detskou prelína. A možno je to aj trošku škoda. Nejde ani tak o konkrétne udalosti či postavy, ktoré takto z príbehu zmizli. Dej ani bez nich nepôsobí chudobne. Chýba tu však akýsi širší kontext, ktorý v knihe dotvára medzigeneračný presah celej tej citovej vyprázdnenosti, neistoty a deprivácie, ktoré formujú Jarkin pohľad na svet. Uzatvára pomyselný kruh.

Bez tohto rámcu film pôsobí – a aj sa tak vlastne (aspoň čiastočne) prezentuje, ako detský. To ale kniha určite nie je a je otázne, koľko si dokážu deti z takéhoto výseku vziať. Bude pre nich príbeh o zanedbanom dievčatku, ktoré sa stane náhradnou mamou dvom ďalším zanedbaným deťom zdrojom humoru? Budú ho vnímať ako odľahčené dobrodružstvo? Pochopia svet, v ktorom nie je jediná kladná dospelá postava ako nejakú rozprávkovú ríšu plnú monštier? Piata loď prehovára skôr k dieťaťu v nás, dospelých, než k skutočným deťom. Dokáže si teda nájsť v kinách svojho diváka?
Dúfajme, v každom prípade, že áno. A hádam jej k tomu dopomôže aj Krištáľový medveď z Berlinale, s ktorým do slovenských kín vstupuje. A možno aj ušľachtilý nápad venovať euro z každej vstupenky počas prvého týždňa v kinodistribúcii na charitatívne účely (peniaze poputujú k deťom v núdzi).
Piata loď je jedinečná kniha a teraz už aj jedinečný film. Iveta Grófová po svojom celovečernom debute Až do mesta Aš opäť potvrdila, že má nie len dobre vyvinutý cit pre výber silného príbehu, ale tiež nadanie preniesť jeho vnútorné pnutie a atmosféru divácky príťažlivým spôsobom na plátno (nemalú zásluhu na tom iste má aj scenárista Marek Leščák, s ktorým na oboch filmoch spolupracovala). Hoci aj Piata loď nemôže komerčným potenciálom konkurovať snímkam ako Únos či Všetko alebo nič, ak by uviazla v plytčinách klubového artu a doplavila sa len k „pár zasväteným“, bola by to určite škoda.
Piata loď (SR, 2017, 85 min.)Réžia: Iveta Grófová. Scenár: Marek Leščák, Iveta Grófová. Kamera: Denisa Buranová. Hudba: Matej Hlaváč. Hrajú: Vanessa Szamuhelová, Matúško Bačišin, Katarína Kamencová, Johanna Tesařová...