Asi neexistuje väčšia bolesť, ako bolesť rodičov, ktorí prežívajú stratu dieťaťa. Tieto neľahké úlohy v Pevnom pute výborne zvládli Mark Wahlberg a Rachel Weisz. Emocionálna stránka príbehu je skutočne veľmi silná. Režisér veľkolepej trilógie Pán Prsteňov Peter Jackson svojím novým filmom divákom odkazuje, že aj keď je strata blízkeho človeka bolestivá, musíme sa cez ňu preniesť.





 Rozprávačom je mŕtve dievča Susie Salmonová, ktorú zavraždil psychopatický sused, keď 6. decembra 1973 išla domov zo školy. Susie divákom rozpráva o tom, ako vyrastala a žila krátko predtým, než sa to stalo, opíše vraždu, a necháva nás nahliadnuť tiež na miesto, kde sa jej duša nachádza po smrti – a práve z toho urobil autor zaujímavý uhol pohľadu. Rovnako ako Susie, aj divák sa môže pozerať na to, ako sa jej pozostalí vyrovnávajú s jej  zmiznutím, a ako pokračuje život jej vraha.

Názov je trefný – film sa skutočne zameriava na puto, ktoré bolo násilne a nečakané pretrhnuté, ale nedá sa len tak ľahko oddeliť, a to nielen zo strany blízkych, ale aj zo strany Susie: potrvá ešte niekoľko mesiacov, kým sa odpúta od živých. 


Snímka, ktorá má všetky predpoklady na to, aby bola žánrovo považovaná za drámu, obsahuje malé stopy thrilleru, hororu (klišé motívy domčeka pre bábiky a kukuričného poľa), fantasy a dokonca komédie (škrípajúca postava starej mamy). Na začiatku máte pocit, že pôjde vyslovene o kriminálnu drámu – väčší dôraz by sa kládol na odhaľovanie zločinu, viac by sme sledovali zúfalých rodičov, ktorí sa snažia vypátrať vraha svojho dieťaťa – ako to bolo napríklad v mrazivej Výmene Clinta Eastwooda. Niekoľko dobrých scén v prvej štvrtine vás skutočne „namotá“, pretože už tušíte, že nepôjde o úplne klasický typ drámy s obdobnou synopsou (útek Susie z poľa, beh prázdnymi ulicami, strety reálneho a nereálneho sveta...).
Za zmienku stoja dve scény nakrútené detailnou digitálnou kamerou (Red One): prezeranie domčeka pre bábiky políciou a hľadanie dôkazu sestrou Susie – odkrývanie dosky v podlahe. Obe súvisia s možným odhalením vraha. Majú zrejme vzbudiť zatajenie dychu, povedať, že dôkaz je bližšie, ako vidíme na prvý pohľad, bežnou optikou...


V scénach medzi nebom a zemou  sa podarí vystihnúť pocit, aký mávate v spánku pri snívaní – prechádzate z jedného priestoru do ďalšieho, pred očami sa vám mení prostredie, sú narušené fyzikálne zákony... Nie je to ale s fantasy prvkami až príliš prehnané? Nenavštevujeme krajinu medzi nebom a zemou viackrát, než by nám malo byť dovolené?
Pevné puto má dať nádej tým, ktorí prežili niečo podobné, ako Susiena rodina – že aj keď nás blízki opustia, sú niekde v inom svete, kde im je už dobre, a my by sme mali nechať na „vyššiu moc“, aby zachovala spravodlivosť. Dalo by sa to aj bez zbytočných doslovných riešení – heslovito spomeňme bozk, potopenie trezoru, padnutie cencúľa... Niekoľko minút pred koncom sa objavia miesta, v ktorých by bolo celkom možné príbeh ukončiť, a každé z nich by o čosi pozmenilo dojem a zvýšilo hodnotenie recenzenta. Ale režisér asi nechcel dopustiť, aby diváci získali dojem, že spravodlivosť neexistuje, alebo aby z kina odchádzali príliš zronení...
The Lovely Bones (USA/ V. Británia/ Nový Zéland, 2009, 121 min.) Réžia: Peter Jackson. Námet: Alice Sebold – rovnomenný román (2002). Scenár: Fran Walsh, Philippa Boyens, Peter Jackson. Kamera: Andrew Lesnie. Strih: Jabez Olssen. Hudba: Brian Eno. Hrajú: Mark Wahlberg, Rachel Weisz, Susan Sarandon, Saoirse Ronan, Thomas McCarthy, Stanley Tucci