Čílsky dokumentarista Patricio Guzmán Lozanes debutoval v roku 1968 filmom La Tortura y otras formas de diálogo. Medzinárodne sa však preslávil až trilógiou The Battle of Chile (1975, 1976, 1979) a filmom Salvador Allende (2004). Patricio Guzmán o dokumentárnom filme prednáša na školách v Európe a Latinskej Amerike. V roku 1984 založil Medzinárodný festival dokumentárnych filmov v Santiagu (International Documentary Film Festival of Santiago – FIDOCS), ktorého je riaditeľom.

Dominujúcim prvkom v tvorbe Patricia Guzmána sú témy spojené s jeho domovinou. K režisérovým ostatným kúskom patrí dokumentárna filmová esej Perleťový gombík (El botón de nácar), ktorá súťažila aj na tohtoročnom filmovom festivale v Berlíne a získala Strieborného medveďa za najlepší scenár. Kým v predchádzajúcom dokumente Zbohom svetlo (Nostalgia de la luz, 2010) sa venoval svetlu hviezd, v tohtoročnom filme je hlavným predmetom jeho záujmu voda.
KINEMAVIDEO3731.
Rozprávaním o hviezdach Patricio vytvoril paralely s Pinochetovým režimom, zatiaľ čo v Perleťovom gombíku rozpráva o Čile prostredníctvom vody. Voda, ktorá všetko prepája a ktorá je pre pôvodných obyvateľov základom života. Voda, s ktorou sú všetci spojení až spätí. Voda, ktorá nemá len pamäť, ale i hlas. Voda sa v dokumente napríklad stane aj nástrojom, ako sa zbaviť nepohodlných v diktátorskom režime, či pri osídľovaní Čile. Hneď v úvodných minútach filmu sa „hlavná hrdinka“ predstavuje. Vidíme ľadovú kocku – zmrazenú vodu. Dozvedáme sa, že má 3000 rokov. Následne necháva režisér divákov kochať sa je krásou, silou a dôležitosťou, a pôsobivými zábermi tak postupne začíname spoznávať jej rôznosť a pestrosť.

Perleťový gombík je príbehom obyvateľov Čile, ktorí si na zabudnutú históriu rozpamätávajú a formou akoby orálnej histórie režisérovi popisujú svoje dojmy a pocity, či konkrétne spomienky. Podmanivý vizuál snímky predstavuje divákom prapôvodné kmene prostredníctvom záberov na portréty starších ľudí v detaile. Režisér skúma, ako ľudia súčasnú situáciu vnímajú a ako prijímali zmeny v minulosti. Spoločne s režisérom vidíme, že obyvatelia nie sú spokojní s tým,  ako ich kmene postupne zanikali a vnikalo iné Čile Napríklad starší pán spomína na svoje detstvo, keď ako malý na vlastnoručne vyrobenom člne preplával po riekach okolo Patagónie veľké vzdialenosti. Dnes už nemôže, pretože existuje príliš veľa zákazov a obmedzení...
Ďalšia z opýtaných sa vôbec necíti ako Číľanka, ale stále viac ako príslušníčka svojho domorodého kmeňa. Okrem osobných svedectiev a spomienok sa vo filme rozoberá aj násilný prevrat – taktiež cez konkrétnych ľudí. Patricio Guzmán poukazuje na to, že na zlo takéhoto formátu sa nedá zabudnúť a musí sa neustále pripomínať. Dokument popisuje aj osídľovanie čílskej oblasti známej ako Ohňová zem (Tierra del Fuego).

Perleťový gombík patrí k režisérovým výsostne osobným filmom, a nielen preto, že pojednáva o krajine, z ktorej pochádza. Patricio Guzmán sa filmovým hľadaním odpovedí snaží vysporiadať aj so svojou minulosťou. Formát filozofického uvažovania či eseje je pre snímku adekvátny. Umožňuje zamyslieť sa nad dôležitosťou zbehnutých udalostí a tiež nad tým, či je vždy nové a moderné lepšie ako to pôvodné, ktoré tu koexistovalo stáročia.
Dôraz je kladený na zmyslové prežívanie jednotlivých obrazov a na výpovede očitých svedkov či iných respondentov, ktorí v snímke vystupujú. O takto postavenom dokumente sa preto ťažšie rozpráva, ale vrelo odporúčam si film pozrieť na veľkom plátne. Ako bonus sa dozviete menej známe detaily z historického vývoja v Čile.
El botón de nácar (Chile/Francúzsko/Španielsko, 2014, 82 min.)Réžia: Patricio Guzmán. Scenár: Patricio Guzmán. Kamera: Katell Djian. Hudba: Miranda & Tobar, Hugues Maréchal