Prvý záber Ferrarovej snímky ukazuje slávneho talianskeho režiséra (v podaní vzhľadovo nesmierne podobného Willema Dafoea) s nepreniknuteľným zamysleným výrazom v tvári. V pološere projekčnej miestnosti, kde sa premieta úsek zo Saló alebo 120 dní Sodomy sprvu začujeme hlas, a neskôr i zbadáme novinára, ktorý s ním pri príležitosti blížiacej sa premiéry robí rozhovor. Na otázku „Je sex politický?“ režisér odpovedá, že politické je všetko, a vyvolávať pohoršenie je jeho právom. Na otázku, ktoré z množstva svojich povolaní preferuje, Pier Paolo Pasolini odpovedá: „Do pasu... si jednoducho píšem spisovateľ.“

Úvodná pasáž do značnej miery naznačuje podobu a náladu celého filmu. Pasolini je tu v rámci jedinej scény zastúpený hneď dvojako - prostredníctvom premietaného filmu, a svojimi názormi na spoločnosť a umenie. Zmienené dve roviny sú v príbehu prítomné neustále a komentujú politický charakter a ideologické pozadie jeho tvorby. Slabé osvetlenie tmavej miestnosti, poburujúco explicitné dianie na plátne a obavy z neprijatia snímky navodzujú pochmúrnu atmosféru vízie upadajúcej spoločnosti, ktorá veľkého tvorcu odsudzuje a ignoruje jeho varovania.
KINEMAVIDEO3590.
Ferrara i touto snímkou upevňuje pozíciu náročného autora. Neuľahčuje si prácu tým, že by sa priklonil k divácky vďačnému rozoberaniu Pasoliniho osobných vzťahov, mapoval vznik niektorého z jeho najslávnejších diel alebo sa jednoznačne upínal k jedinej stránke osobnosti. Rozprávanie sa zameriava predovšetkým na záverečných 24 hodín jeho života, okolo ktorých buduje pestrú mozaiku motívov. Kaleidoskopicky skladá posledný deň filmového básnika z rôznorodých obrazov - stretnutí s rodinou, interview s novinármi, vizualizácií jeho nikdy nedokončených prác.
Vnáranie sa do mentálnych obrazov a oživovanie útržkov nehotových rukopisov (z pripravovaného románu i nerealizovaného filmu) posilňuje poetický ráz osobitého portrétu. Rozptýlenie jasných hraníc medzi realitou a predstavami komplikuje snahu o priamočiare kontinuálne sledovanie. Pri záberoch na titulky novín hlásajúce nepokoje v Ríme a útoky na komunistov, alebo Pasoliniho hrajúceho futbal s deťmi nevieme jasne určiť, či ich pripisovať Ferrarovi, alebo subjektívnemu vnímaniu jeho hrdinu.

Ferrara nás nabáda k pochopeniu Pasoliniho komplexnej osobnosti cez vnútorné projekcie slov a výjavov, ktoré Talian sám vytvoril. Nie je náhodou, že si ako jeden z dvoch textov slúžiacich tomuto účelu vyberá metaforický román Petrolio. Sekvencie spájajúce sa s ním patria k najzložitejším častiam celého filmu a sú do istej miery paralelou k Pasoliniho životu. Protagonista románu Carlo je tak ako jeho stvoriteľ homosexuálom a intelektuálom, ktorý cíti, že do modernej talianskej vyššej spoločnosti vôbec nezapadá. V liste slávnemu spisovateľovi Albertovi Moraviovi píše, že i keď je mu Carlo v mnohom podobný, v skutočnosti ho odpudzuje.
Petrolio tiež dokladá Pasoliniho spôsob vzťahovania sa k reáliám svojej doby nepriamo, cez alegóriu - v tomto prípade sú to okrem iného narážky na Andreottiho politiku. Fascinujúco vystavané fragmentárne pasáže románu začínajú voice-overom, v ktorom Pasolini číta list. Postupne sa vnárame do sveta románu a hlas preberá úlohu jeho rozprávača. Carlo sa na večierku dostane medzi spoločnosť naslúchajúcu rozprávaniu istého muža, a my sa spolu s Carlom prepadáme na ďalšiu úroveň.
Druhým textom je scenár nerealizovaného filmu Porno-Teo-Kolossal, rozprávkovo ladeného príbehu o symbolickej ceste Epifánia (stvárneného Pasoliniho niekdajším častým hercom Ninettom Davoli) a jeho sluhu (Riccardo Scamarcio, ktorý v „realite“ filmu hrá Davoliho mladú verziu) za kométou značiacou narodenie nového spasiteľa. Tá však postavy privádza k omnoho cynickejšiemu vyústeniu, v ktorom spoznávajú, že koniec a raj neexistujú. Na nekonečných schodoch vedúcich do vesmírnej prázdnoty ale majú možnosť za sprievodu vzdialených zvukov a piesní po prvý raz vidieť Zem v celej jej kráse.

Smrť Piera Paola Pasoliniho je smutnou dominantou snímky stvrdzujúcou jeho strach zo smerovania spoločnosti a výstrahy pred „zlom prichádzajúcim pod mnohými prápormi“. Brutálna vražda na morskom pobreží, kam Pasolini prichádza v aute so svojim milencom, sa ukazuje ako najtragickejšia vo svojej banálnosti. Telo umelca dobité na smrť gangom mladých mužov a prejdené vlastným autom, v ktorom z miesta činu uniká vydesený milenec, zostáva pohodené v špine a piesku. Ferrara tým odmieta všetky konšpirácie, a príbeh zakončuje dvoma zábermi - zničenej matky a strohého dátumu v kalendári.
Pasolini je odvážnym pokusom o netradičný životopis, ktorý cestu k umelcovi nachádza skrz jeho dielo. Je esteticky uhrančivým a ťažkým zároveň, pretože sa nebojí symbolickej reči a nelineárnych rozprávačských postupov kladúcich vysoké nároky na diváka. Bez toho aby len imitoval má blízko k Pasoliniho postupom či téze o smrti príbehového umenia, a zámerne mnohé necháva nezodpovedá. Predsa len vypovedá o vražde hlasu, ktorý si odpoveď na najdôležitejšiu otázku - čo by nasledovalo, ak by všetko proti čomu Pier Paolo bojoval odrazu zmizlo - odniesol do hrobu.
Pasolini (Francúzsko/Belgicko/Taliansko, 2014, 86 min.)Réžia: Abel Ferrara. Scenár: Maurizio Braucci, Abel Ferrara. Hrajú: Willem Dafoe, Maria de Medeiros, Riccardo Scamarcio