V blahých časoch detstva ste sa možno hrávali s figúrkami zvieratiek alebo vojačikov. A možno ste aj patrili medzi výmyselníkov, čo vedia len tak bez prípravy porozprávať siahodlhý, úplne pochabý príbeh. Niečo ako: "... a v tom dome bývali indián, kovboj a kôň. Ale boli kamaráti. A potom raz mal ten kôň narodeniny a tí dvaja na to zabudli. A... a tak mu rýchlo kúpili tehly, cez internet. Lebo chceli postaviť gril. No tehlový, to býva. A potom prišli tehly a bolo ich strááášne moc, lebo indián to s tým internetom dodžubal. A potom..." Verte či nie, belgickí animátori Stéphane Aubier a Vincent Patar z podobne absurdných vylomenín stvorili úspešnú sériu krátkych filmov a po desiatich rokoch sa dokonca zmohli na dielo celovečerné.





 
 Plastové figúrky som spomenul kvôli faktu, že v Panike tvoria základ animačnej techniky. Je to tak; na plátne nemotorne poskakujú postavičky aj s podstavcami - presne ako keby ste ich držali v ruke - a nikto sa nesnaží predstierať zmysluplnú fyziku či prirodzené gestá. Prvý dojem: lacné, odfláknuté pseudoumenie od lenivých a drzých pseudoumelcov (zrejme platené z nejakého eurograntu). Po chvíli ale zistíte, že sa vám odniekiaľ z hĺbky prihovára vaše sedemročné ja a trvá na tom, aby ste pozerali ďalej. Autentické hračky, ťarbavé pohyby, smiešne hlasy postáv aj logické nezmysly spolu evokujú spomienky na bezstarostné chvíle, ktoré ste možno vlastne ani nezažili.



Z Paniky v mestečku by teda bol roztomilý detský film. Z pohľadu dospelého diváka však nostalgia sama osebe určite nezaplní 75 minút. Aubier a Patar sa našťastie prejavili aj ako obstojní scenáristi a režiséri. Popri štedro servírovaných absurdných gagoch rozvíjajú rovnako absurdnú zápletku, do ktorej sa pripletú tajomní zlodeji tehál, sused Steve s manželkou, učiteľka madame Longrée "a ďalší". Vzniká príbeh, ktorý síce vnútornou logikou nikoho neoslní a pojmu "vierohodnosti" sa srdečne vysmieva, ale tvorí príjemný dramatický oblúk (aj s občasnými temnejšími miestami) a človek má na konci pocit, že sa predsa len niečo stalo. Miestami dej trochu drhne, akoby tvorcovia naháňali stopáž, no vo filme, ktorý do veľkej miery stavia na svojej neohrabanosti, môže mať aj vata svoje čaro. A na to, že žiadny z hrdinov nemá mimiku, je celkom pozoruhodné, ako dobre sa s nimi dá stotožniť (teda najmä s koňom).


Podrobnejší opis si zaslúžia aj spomínané hlasy postáv. Pri detskej hre často vznikne potreba nazvučiť viac postavičiek, než je k dispozícii hlasov, a preto sa zvyknú uplatňovať rôzne pokročilé imitačné postupy ako “hlboký hlas” či “piskľavý hlas”. V Panike v mestečku má takmer každá postava vlastného herca, no väčšina z nich rozpráva práve nejakým osobito spotvoreným hlasom, čo opäť navodzuje detskú hravosť. Výsledkom je, že hoci je film nahovorený vo francúzštine, zvuková stopa je dramatickým zážitkom aj pre divákov, ktorí jej nerozumejú.
Panika v mestečku je sympaticky drzá, invenčná, energická, chaotická, rozhádzaná, strapatá, pestrá lunaparková jazda vybavená celkom svojským zmyslom pre humor. Navyše vie aj zo svojich nedostatkov vyťažiť veľa výhod, a možno už len kvôli tomu sa ju oplatí vidieť.
Panique au village (Belgicko/Francúzsko/Luxembursko, 2009, 75 min.) Réžia: Stéphane Aubier, Vincent Patar. Scenár: Stéphane Aubier, Guillaume Malandrin, Vincent Patar, Vincent Tavier. Kamera: Jan Vandenbussche. Strih: Anne-Laure Guégan. Hudba: Dionysos, French Cowboy. Hrajú: (hlasy) Stéphane Aubier, Jeanne Balibar, Nicolas Buysse, Véronique Dumont, Bruce Ellison, Fred Jannin, Bouli Lanners