Priznávam sa, aj po opakovanom zhliadnutí mi Parkov Old Boy spôsobuje búšenie srdca so súčasným spomalením dýchania. Preto som bola plná napätia, keď sa mi pred očami začali maľovať úvodné titulky Pani Pomsty. Film skončil a ja som zostala sedieť. V priebehu niekoľkých dní som si ho pozrela znovu a znovu. Ak ste už čítali nejaké recenzie, keďže v susedných Čechách bol film distribuovaný skoro pred rokom, nebude pre vás moje: „Ten film je výborný!“ ničím novým.

Pani Pomsta je ukážkou harmonického fungovania protikladov v umeleckom diele. Snúbi silu a krehkosť, vážnosť a ľahkosť, humor a dojatie. Je viac, než len súhrn vplyvov a inšpirácií, ktorým Park zároveň vzdáva tichý hold. Vizuálne pútavá, dychberúca, rozhodne nie prázdna. Emócia, ktorá z nej plynie je jedna z druhu, ktorý nazývam „inteligentná emócia“ prameniaca z filmu prirodzene, akoby intuitívne (práve z napätia medzi obrazom a tým, čo je za ním) a je opakom „emotívnej emócie“ vtlačenej do filmu a pôsobiacej pomerne umelo a neprirodzene. 


Počas sledovania Pani Pomsty sa mi opakovane vynáralo jedno slovo: barok, a to najmä v súvislosti s vytváraním vnútorného pnutia vo filme. Úlohou barokového slohu bolo nájsť nádej, vniesť ju do všeobecného pesimizmu doby, ktorej mottom sa stalo: vanitas vanitatum - márnosť nad márnosť (a tiež, posilniť pozíciu cirkvi, ale to je trochu mimo). Dôraz sa kladie na symbolizmus, za ktorým sa skrýva transcendentné – to, čo je „vyššie“, neuchopiteľné, no predsa to vedie naše životy. Umeniu panoval synkretizmus – prepájanie svetského a sakrálneho, nízkeho a vysokého. Práve motívy svetského a transcendentálneho, pomsty a vykúpenia z hriechov, ale aj práca so symbolmi sú tým, čo ma opakovane viedlo k paralele medzi barokom a filmovým príbehom ženy, ktorá ako mladá urobila chybu.
Geum-ja Lee mala devätnásť rokov, keď na seba vzala vinu za vraždu malého chlapca. Po vyše trinástich rokoch opúšťa múry väzenia. Pred sebou má dva ciele. Jeden vedený túžbou po pomste a druhý nádejou, že sa jej podarí nájsť dcérku, ktorú musela opustiť a ako aj nádejou, že malá Jenny v nej nájde matku. Vedená hnevom a zúfalstvom hľadá tú správnu cestu k pokoju.


Ako posledný film Parkovej trilógie pomsty, predstavuje Pani pomsta aj akúsi syntézu oboch svojich predchodcov. Na úrovni faktickej sa v nej stretávajú herci zo Sympathy for Mr. Vengeance (2000) a z Old boy-a (2003), film obsahuje scény a repliky odkazujúce, či priamo citujúce oba filmy. Na úrovni témy zlučuje v postave Geum-ja postavenia pomstiteľa – rodiča, ale aj únoscu z prvého filmu, a pomstiteľa – väzňa z filmu druhého. Spolu s prepojením motivácií však prichádza aj prepojenie logiky, racionálneho uvažovania – trinásť rokov plánovaná pomsta a emócie – túžby po očistení sa zo spáchaných hriechov a túžby nájsť v sebe matku, nájsť dcéru. Jednotlivé roviny, línie, motívy Park postupne vrství a vetví a buduje tak sieť vzťahov a motivácii. Vytvorenie „nového“ sveta, nového životného priestoru pre Geum-ja sa tak postupne stáva dôležitejšie než odplata, právo ktorej posunie na rodičov. Veď aj samotný akt pomsty, ktorý v prípade Old boy-a vyrážal hutnosťou emócií dych, sa v Pani Pomste stáva „len“ ďalšou scénou. Cynickou, ironickou, no onen katarzný moment je niekde inde.
Pani Pomsta je ukážkou filmu s precízne zvolenou hudbou. Park opäť siahol po tom, čo už skomponované bolo. Celá hudobná zložka je ladená barokovo a výrazne napomáha vytvárať odstup od príbehu, vytvára ďalšiu sféru. Prevažná väčšinu skladieb pochádza z diela Antonia Lucia Vivaldiho. Ústredná melódia, ária Ah ch´infelice sempre z jeho Cessate, omai cessate, je pôvodne spievaná ženou, ktorá sa snaží pomstiť za zradu. 


Z filmu je cítiť neuveriteľnú istotu pri vedení príbehu, postáv, komponovaní jednotlivých záberov. Rozprávanie nie je lineárne, je rozbíjané nielen vhľadmi do minulosti, kedy sa samotné postavy ujímajú hlavného slova miesto rozprávačky prítomnej ako hlas mimo záber. Na jeho „rozklade“ sa podieľa aj spôsob snímania a komponovania záberov, strih. Postavy sú až ikonifikované – uzamknuté v priestore a farbe a na krátky moment akoby zaseknuté v postoji, výraze. Svietenie vytvára akýsi zrovnávajúci filter, cez ktorý je zrazu všetko spojité, pekné a farebné. Park však pri tomto spôsobe, výrazne prítomnom asi v prvej tretine filmu, nezotrváva a štýl snímanie jednak obmieňa (snímanie ideálne pre Barbie a jej ružový svet strieda so zábermi ručnej digitálnej kamery, vytvára dojem televíznych vstupov alebo priznane ukazuje zábery „home videa“, zábery – komiksové políčka apod.) a tiež posúva farebné spektrum k temným odtieňom, takmer oceľovému monochrómu. V emocionálne silných scénach raz ukáže detail až makrodetail tváre, ruky, zbrane, no postupne vytvára odstup preferovaním akoby nezaujatého sledovania postavy od boku (vtedy tiež často postavu umiestni do ďalšieho rámu – výklenku, uličky, na schody). Nič z uvedeného však filmu neuberá na jeho súdržnosti. Zmeny v štýle nenápadne presúvajú snímku od niečoho, čo by v konečnom dôsledku mohlo byť komédiou do sarkastickejšej polohy. Od peknučkej farebnosti filmového Stepfordu k ponurej Vrane.
Pani Pomsta je jednoducho ukážkou výborného filmu. Snúbi v sebe silný a pútavo „prerozprávaný“ príbeh, kedy štylizácia obrazu (kamera, strih, ale aj herecká akcia), zvuku i hudby s príbehom dynamicky spolupracuje. Tento krát to, čo je efektné, je aj efektívne. A nič nie je celkom také, ako sa javí, pretože neskorší záber či replika môžu dať veci úplne iný význam. Preto odporúčam nechať sa vtiahnuť do príbehu ženy, ktorá sa rozhodla nosiť červený očný tieň, aby jej pomsta mala štýl, no na jeho konci skončila s čistou, bielou, tvárou uprostred tmavej ulice.
Chinjeolhan geumjassi (Južná Kórea, 2005, 116 min.) Réžia: Park Chan-wook. Scenár: Chung Seo-hyung, Park Chan-wook. Kamera: Chung Chung-hoon. Hudba: Cho Young-wuk, Choi Seung-hyun. Hrajú: Lee Yeong-ae, Choi Min-sik , Kim Si-hu, Kwon Yea-young, Nam Il-woo, Kim Byeong-ok, Oh Dal-su