Bea, Anniken, Sara a Mia su nerozlučné kamarátky, ktoré si hovoria „Team snov“. 16. ročnú Beu zo všetkého najviac baví písanie, ale jej najväčším problémom je jej panenstvo. Všetky kamarátky už majú po tom, len ona ešte nie. A keď sa na ňu usmeje šťastie a svoje pohľady jej začne venovať Daniel - najväčší frajer na škole, prídu kamarátky s dobrou radou nad zlato. O panenstvo predsa nemôže prísť s chlapcom, do ktorého je zamilovaná. A tak jej skúsená Mia nájde nenápadného Andersa, ktorý ju má pripraviť o panenstvo. A nič viac. Veď podporujú dobrú vec – je to ako Greenpeace.

 
Nemusíte sa ani vyznať vo filmoch a musí vám byť hneď jasné, ako to celé dopadne. Ale na tom Panenstvo na obtiaž (správne spisovne by mal názov znieť „Panenstvo na ťarchu“ pozn. redakcie) nestojí. Nestojí ani na humore „Prci, prci, prcičiek“ ani na iných „Sexy vtákoch“. Tento film by pokojne mohol niesť podtitul „podľa skutočnej udalosti“. Postavy konajú prirodzene, prirodzené je aj herectvo nádejných talentov a presné vedenie režiséra. 




Ale aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že režisérom je Petter Naess, ktorý sa z môjho pohľadu postaral o jedno z najväčších filmových prekvapení roku 2002, kedy som mal možnosť vidieť jeho komedionálnu drámu Elling. Tá zobrazuje dvoch mužov stredného veku, opúšťajúcich psychiatrickú liečebňu s ambíciami viesť v spoločnom byte normálny život a zaradiť sa do spoločnosti. Film plný humoru, napätia, lásky sa dostal až k nominácii na Oscara v kategórii Najlepší neanglicky hovorený film.
 
Je mi celkom záhadou, prečo sa tento režisér pustil do témy, ktorá už nemá čo ponúknuť. Už nemohol/nedokázal/nechcel prísť s niečím originálnym? Otázku vo mne vzbudzuje aj zaradenie filmu do „artovej ponuky“. Panenstvo na obtiaž má totiž pramálo spoločné s artovou kinematografiou. Nesnaží sa o niečo umelecké, práve naopak, po vizuálne stránke sa objavujú aj spomalené a opakované zábery v momentoch, kedy preskakujú iskry medzi pannou a mačom, čo skôr pripomína americké snímky. A keďže je film ešte aj premietaný s českým dabingom, tak už vôbec nejde poznať, že ide o Nórsko - Švédsky produkt.
 
Druhá otázka je – komu je film určený? 16 ročným návštevníkom kina? Ak áno, čo si z neho odnesú? Kde je napísané, že sa v šestnástich rokoch treba zbaviť panenstva? A k tomu ešte s niekým iným, ako s tým, koho milujeme? Tak teda neviem, či som staromódny, ale zdá sa mi to pritiahnuté za vlasy. Ako divák totiž neviem, či sa mám tešiť z toho, že sú dvaja mladí ľudia spolu a snažia sa o prvý sexuálny kontakt. Veď sex by mal byť niečo intímneho a krásneho. Veď ani v „prcičkách“ nie je vôbec vizuálne prezentovaný.




Pri sledovaní scény prvého milovania som sa doslova cítil zle. Umocnené to bolo absenciou hudby. Z tej scény nešla absolútne žiadna atmosféra a pocitovosť. Humorné to určite nemalo byť, aj keď sa scenárista Johan Bogaeus o to snažil:
 
Bea:  Já jsem to ještě nedělala.
Anders:  Nikdy? ... Já to dělal jen jednou.
Bea:  Jednou?
Anders:  A nedopadlo to zrovna nejlíp, takže...
Bea:  Tak to ho necháme... Tys to dělal jen jednou?
Anders:  Jo. No a?
Bea:  A to je ti devatenáct?
Anders:  Tys to nedělala nikdy.
Bea:  Ale mně je šestnáct. To není tak neobvyklý.
Anders:  Sám jsem si to dělal.
Bea:  No to já taky.
Anders:  Aspoň něco máme společnýho.
 
Pár vtipných momentov sa vo filme predsa len vyskytlo, ale väčšina z nich vyšla z úst Beinej mladšej sestry, akejsi pozorovateľky udalostí. Keby sme sa dočkali aspoň iného záveru ako Happy Endu. Ale všetko nakoniec dobre dopadne, Bea je na ceste za svojim snom a bez najväčšej starosti. Bože chráň, aby neprišlo pokračovanie a radšej nech sa talentovaný Petter Naess pustí do niečoho, čo bude skutočne stáť za to.
 
Bare Bea (Nórsko/Švédsko, 2003, 87 min.)
Réžia: Petter Naess. Scenár: Johan Bogaeus. Kamera: Marius Johansen Hansen. Hudba: Surferosa. Hrajú: Kaia Foss, Kim S. Falck-Jo/rgensen, Espen Klouman-Ho/iner, Ida Thurman-Moe, Maria Brinch, Kamilla Gro/nli Hartvig