O - obec, S - stratená na konci sveta, A – auto ňou prejde len raz za deň, D – domov pre asi dve stovky ľudí, N - nezištnosť konania, E - Európsky parlament.

Po dokumente o dedinke ležiacej na východnej hranici Európskej únie musí byť každý „Rusnak“ hrdý na to, odkiaľ pochádza a ja na úvod vravím len: klobúk dolu pred tvorcami.




 
Film rozpráva príbeh o putovaní starostu obce Osadné Ladislava Mikoláška, pravoslávneho kňaza Petra Soroku a rusínskeho aktivitstu Fedora Vica do Bruselu, aby tam predostreli svoje sny: postaviť v obci dom smútku a vybudovať pravoslávny kláštor. Nemali by ste si nechať ujsť nenápadný a svojrázny pohľad na to, ako dopadnú ich stretnutia s europoslancami... Ale v prvom rade ide o veľmi milý film, ktorý z dedinky „na konci sveta“, kde úmrtnosť je 25-krát vyššia ako pôrodnosť, urobí jedinečnú a svojráznu obec. Nebolo by zvláštne, keby sa Osadné v najbližších mesiacoch začalo tešiť množstvu turistov.






Zatiaľ poslednému prírastku slovenskej dokumentaristiky by pristal podtitul „film, ktorý sa na nič nehrá“ (ale takéto heslo sprevádzalo inú, nemenovanú slovenskú snímku, ktorá mala prednedávnom premiéru)... Aj keď sa v dokumente občas naskytne podozrenie, že režisér viac alebo menej zasiahol do situácií – ako sa vraví, mierne „postrčil prstom“ smerom, akým si sám želal... Napríklad v scéne, ktorú nazvime „Ryzky“, v ktorej manželky chystajú mužov na výpravu do Bruselu a pripravujú im jedlo na cestu... Alebo v kapitolke, ktorú pomenujme „Hodnotenie výpravy“, kde starosta aj kňaz opisujú návštevy v Európskom parlamente u Vladimíra Remeka a Jána Figeľa svojim manželkám – prirodzene, každý z hľadiska svojho „postu“ a povolania... Strih a výsledné „poskladanie“ jednotlivých záberov teda majú veľmi podstatnú úlohu, pretože v inom zostrihu by výsledok pôsobil úplne iným dojmom.
Hoci možno nie vždy bolo autorským zámerom nakrútiť vtipnú scénu, mnohé tak vyznievajú. V každom prípade však ide o láskavý a milý pohľad na účinkujúcich. Za všetky hovorí scéna zobrazujúca výmenu názorov najdôležitejších mužov obce na otázku, aké zviera by bolo najvhodnejšie pre sochu, ktorá má vítať návštevníkov obce... Vo viacerých prípadoch sa môžete zamýšľať, či daná scéna bola mienená iba prvoplánovo, alebo či sa za ňou skrývajú ďalšie významy. Pravdepodobne bude vo väčšine prípadov platiť druhá možnosť... Nie je to iba akési jemne humorné „road-movie“ (mimochodom, oficiálny žáner filmu sa uvádza ako „document-toury-movie“) o troch Rusínoch putujúcich do Bruselu lobovať za svoje, v európskych merítkach možno primalé sny, ale takmer stále vás núti premýšľať nad tým, čo sa skrýva medzi riadkami. Práve svojím podtextom sa Osadné stáva mnohorozmerným a získava na kvalite. 


Môžeme si opäť vychutnať príjemne pôsobiaci „rukopis” Marka Škopa, povedomý z filmov Iné svety a čiastočne aj zo Slepých lások. Prácu s nehercami zvládol zasa na výbornú: Pôsobia prirodzene, uvoľnene a sympaticky. Režisér spracoval veľmi pôsobivo aj odbočky do súkromných životov hlavných aktérov a spojil ich s významami filmu: zrejme nebolo vopred naplánované v scenári, že práve do rodinky kňaza Soroku sa narodí „ďalší Rusnak”… Alebo že starostovi do nakrúcania zasiahnu zdravotné problémy.
Čaro dokumentu ako fimového žánru si neuvedomujeme bežne, a nie každý dokument využíva možnosti, ktoré žáner núka. V prípade Osadného boli tieto možnosti využité a do bodky naplnené. Okrem toho: nakrútiť pútavý dokument, ktorý zaujme aj pobaví viac, než mnohé hrané filmy, nie je bežným javom.
Na záver dodám len srdečné pozvanie do kina na film ocenený ako najlepší dokument na 44. Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch, a ktorý sa s najväčšou pravdepodobnosťou dočká aj ďalších uznaní.
Osadné (Slovensko, 2009, 65 min) Scenár a réžia: Marko Škop. Kamera: Ján Meliš. Strih: František Krähenbiel. Hrajú: Ladislav Mikuláško, Peter Soroka, Fedor Vico, Miluška Mikulášková, Eva Soroková a ďalší