Neobmedzený vplyv a politická moc, ktorá stojí nad zákonom aj morálkou. Extravagantné párty plné mladučkých krások a drog. Široký úsmev, ktorý nepokazia škandály, súdy ani tok času. Bývalý taliansky premiér Silvio Berlusconi sa stal symbolom bezškrupulózneho politického samorastu, ktorý dokazuje, že aj zdanlivá demokracia môže mať až nebezpečne blízko k absolutizmu.

Takáto výrazná a kontroverzná postava, samozrejme, nemohla uniknúť hľadáčiku filmárov, a tak o Berlusconim už vznikol nemalý počet dokumentárnych aj hraných filmov. Najnovší a hádam aj najambicióznejší z nich priniesol do kín slávny Paolo Sorrentino. V Taliansku bol uvedený v dvoch celovečerných dieloch pod názvom Loro, do našich kín teraz prichádza v zahustenej 150-minútovej verzii ako Oni a Silvio.
Paolo Sorrentino patrí k filmárom, ktorí majú dvere otvorené prakticky k akejkoľvek téme. A opakovane dokazuje, že ustojí aj tie najchúlostivejšie z nich s gráciou, remeselným perfekcionizmom aj úctyhodným myšlienkovým presahom (spomeňme napríklad seriálového Mladého pápeža). S vervou sebe vlastnou sa pustil aj do stvárnenia príbehu, či skôr akéhosi štylizovaného portrétu Silvia Berlusconiho, ktorý voľne zasadzuje do rokov 2006 až 2009, kedy sa politik po prehratých voľbách z úzadia pokúšal opäť prebojovať k moci.
KINEMAVIDEO4986.
Film ponúka satiricko-komediálny náhľad do inotajov zákulisných bojov o moc. Spojenectvá a zrady sa rodia na opulentných večierkoch, ktoré pre bohatých a vplyvných usporiadavajú húževnatí pasáci a díleri. Patrí k nim aj Segio Morra (Ricardo Scamarcio), ambiciózny podvraťák, ktorý zo všetkého najviac túži po tom prebojovať sa až k “Nemu” a votrieť sa do “Jeho” priazne.
Sorrentino, zrejme práve s ohľadom na dvojdielny koncept pôvodnej verzie filmu, necháva diváka na nástup ústredného hrdinu čakať bezmála polovicu filmu. Práve Sergio mu dovtedy robí pikantnú spoločnosť - a s ohľadom na jeho životný štýl je to pekne divoká jazda. V Sergiovej spoločnosti neustále vidíme desiatky polonahých krásavíc, ktorým ich oddaný “manažér” štedro nadeľuje z bezodných zásob kokaínu.
"Biele mäso" ale nie je len jeho obživou, Sergio má oveľa vyššie ambície a rád by sa prebojoval až do politiky. Lenže o tej v tejto krajine rozhoduje len jediný a ťažko dosiahnuteľný človek. Sergio však verí, že má presne to, po čom Berlusconi túži. A aby mu to dokázal, prenajíma si za nekresťanské peniaze luxusnú vilu na Sardínii, hneď vedľa tej Berlusconiho. Chystá sa nahodiť udicu s návnadou, ktorej “presidente”, skrátka, nemôže odolať…

Film Oni a Silvio v mnohých ohľadoch priamo nadväzuje a dokonale zapadá do svojsky konceptuálnej filmografie Paola Sorrentina. Jeho povestné nekonečné zábery na polonahé roztancované telá, ktoré vás svojou krásou a dokonalosťou mučia presne tak dlho, aby ste dokázali prehliadnuť, koľko je za nimi prázdnoty a smútku, tu dorastajú do grandióznych rozmerov. Pod povrchom opäť nachádzame základné existenčné otázky, ktoré sa tiahnu v podmanivo melancholickom tóne hádam všetkými Sorrentinovými filmami: Kto vlastne sme? Čím sa stala ľudská spoločnosť a kým sme sa v nej stali my ako jedinci? O čo nám ide a prečo robíme všetko to, čo robíme? Ale najmä: Ako to, že nikdy nemáme dosť?
Silvio Berlusconi (hoci autor alibisticky uvádza len krstné meno hlavnej postavy a tvrdí, že akákoľvek podobnosť s reálnymi postavami je čisto náhodná) je svojim spôsobom výsostne sorrentinovský hrdina. Muž na vrchole potravinového reťazca, no zároveň tragikomický harlekýn, ktorý vládne len ničote a pominuteľnosti. Všetky doterajšie parafrázy zo Sorrentinových fikčných filmov konečne dostali celkom reálny presah, z čoho plynie určité slado-trpké zadosťučinenie. Plynú z toho ale aj isté očakávania, ktoré, žiaľ, Sorrentino z veľkej časti nenapĺňa.
Oni a Silvio ako spoločensko-politický komentár ostáva len na povrchu a nebyť jeho zvučnej témy, len sotva by niečím vyčnieval nad Veľkú nádheru či Božského. Silvio Toniho Servilla je dychberúco presnou imitáciou a v okamihoch, ako je ten, keď si Silvio pod falošnou identitou realitného makléra cez telefón zvyšuje pošramotené sebavedomie manipuláciou s nič netušiacou obeťou, by sme mu za jeho výkon dopriali nejednu jagavú cenu. Jeho postava však v konečnom dôsledku ostáva len karikatúrou, ktorá (parafrázujúc jednu z postáv filmu) vystupuje v jednej nepretržitej inscenácii a nikdy zo seba nič skutočné neodkryje.

Našťastie aj napriek celkovému dojmu vyprázdnenosti a plytkosti, čiastkovo vo filme možno nájsť viacero veľmi vydarených scén nabitých šťavnatými dialógmi a presne mierenou satirou. Napokon, film nie je len o samotnom Berlusconim, ale aj o celej generácii pokrivenej masívnou masážou Berlusconiho médií, ktoré latku národnej popkultúry spustili kamsi na úroveň Vyvolených.
Ak však Sorrentinove filmy už máte ako-tak napozerané, budú vám aj tieto námety pripadať nápadne familiárne. Navyše, film sa počas svojej štedrej stopáže prakticky nikam neposúva, ak nerátame celkom nedramatický rozvod, ktorým sa po tisícoch eskapád a nevier končí Silviove manželstvo.
Oni a Silvio je stále veľmi podmanivý, pôsobivý a remeselne uchvacujúci film, ktorý k svojej téme určite má čo povedať. V superlatívmi opradenej filmografii Paola Sorrentina však pôsobí akosi bezzubo a ťahá za nápadne kratší koniec.
Loro (Taliansko/Francúzsko, 2018, 150 min.)Réžia: Paolo Sorrentino. Scenár: Paolo Sorrentino, Umberto Contarello. Hrajú: Toni Servillo, Elena Sofia Ricci, Riccardo Scamarcio, Kasia Smutniak, Euridice Axen, Fabrizio Bentivoglio, Giovanni Esposito ...