„Pomsta je pokrm, ktorý najlepšie chutí za studena.“ Týmto príslovím načrel Tarantino v októbri 2003 svoj plánovaný Opus magnum. O mesiac neskôr mala v svojej domovskej krajine premiéru snímka, ktorá by na stupnici teplomera - pri meraní kvalít prestretej pomsty zápornými hodnotami, okupovala takmer absolútny bod mrazu. Oldboy, slovami samotného QT „tarantinovský viac ako všetky tarantinovky“, po úspešnom ťažení festivalmi a sprevádzaný pochvalnými ováciami kritikov i divákov na celom svete, nakoniec prichádza aj do našej distribúcie. Je však tento pokrm skutočne tak kvalitne „vychladený“ ako o ňom kolujú chýry?

Príbeh „Monte Christa tretieho tisícročia“, ako prostrednej časti režisérovej voľnej trilógie o pomste, začína uväznením hlavného hrdinu O Dä-sua. Nevedno kým, prečo, kde a na ako dlho. Kopa otáznikov, žiadna uspokojivá odpoveď , len dlhých pätnásť rokov na premýšľanie a narastajúci pocit krivdy, postupne transformovaný do túžby pomstiť sa. Túžba, ktorá môže prísť k naplneniu po náhlom prepustení Dä-sua. Lenže predstava o priamej ceste vendetty a ľahkom nájdení svojho Nemesis sa hneď od začiatku začne kľukatiť a šachovnicovo jasne polarizované dobro verzus zlo, začína vykazovať u postáv šedú neurčitosť i zložitosť a u divákov neprimeranosť rýchlych predpovedí... .


Pre filmového fanúšika mám radostné zvolanie. Oldboy je výborný! Jedna z vlajkových lodí vrcholiaceho boomu súčasnej juhokórejskej kinematografie je zároveň krásnym príkladom, kam sa film ako umenie za svoju existenciu dopracoval. Oldboy, v dnešnom filmársky prevažne postmodernom období, predstavuje jeden z jeho pomyselných vrcholov. V línii spomínaného trendu v ňom nájdete inšpirácie z viacerých zdrojov - od fincherovsky pôsobivých jázd kamerou, širokého spektra výtvarnej štylizácie jednotlivých sekvencií a početného filtrovania obrazu až k všadeprítomnej kráse ponurých výjavov; leoneovsky prudkému striedaniu veľkostí záberov ako i prekresľovaním hĺbky poľa zmenou ostrenia a umiestnením jedného objektu v maximálnom detaile a zároveň druhého vo veľkej vzdialenosti v tom istom zábere; tarantinovsky zložito štruktúrovanému príbehu s časovo nechronologickým radením scén, ktoré príbeh pomsty postupne vrstvia až do shakespearovskej tragédie antických rozmerov presýtenej globálnymi komunikačnými prostriedkami; ako i prekvapivo a až mrazivo fungujúcim použitím hudby starých klasikov (Vivaldiho „Štyri ročné obdobia“ v zubárskej scéne) pri násilných scénach. A pokračovať by sa dalo ďalej - napr. neustálym mixovaním žánrov nielen v spomínanom postmodernom duchu ale i typického juhokórejského a vlastne všeobecne ázijského eklekticizmu.
Inšpiračných zdrojov je vskutku dostatok, napriek tomu si Oldboy zachováva punc originality. Smerom k západnému publiku je to dané hlavne pútavým ázijským vyjadrovaním - od exaltovaných hereckých výkonov (ktoré však prestanú byť afektované a prehnané keď zistíte, že podobne sa správajú na ulici aj samotní Kórejci) až k prudkým zmenám nálad vo filme, kde nie je raritou ak pokojná scéna bez varovania preskočí k eruptívnemu výbuchu násilia. 


Nad tým všetkým však stojí nezameniteľný rukopis režiséra Park Chan-wooka. Bývalý filmový kritik s hlbokými znalosťami v obore filmovej vedy so záujmom o fenomén pojmu  „kultový film“ a študent filozofie, každou sekvenciou dokazuje, že je majstrom filmovej reči a jeho prácu možno brať ako praktickú učebnicu filmovej réžie. Viacero emočne dôležitých okamihov je vyjadrené čisto obrazom a zvukom, vďaka čomu je Oldboy výrazne fotograficky film (záverečný diel trilógie ide v tomto smere ešte ďalej). So zmyslom pre detail a s ohľadom na funkčnosť celku Park bezproblémovo zvláda skĺbiť aj najtemnejšiu atmosféru s uvoľňujúcim čiernym humorom a zároveň popri dokonalých audiovizuálnych kompozíciách, famóznej strihovej skladbe (nezabudnuteľná scéna sledovania v školskom areáli) nezabúda na starostlivo budovanú gradáciu silného príbehu ako i neustály vývoj postáv (spätne si uvedomíte akou neuveriteľne obrovskou charakterovou zmenou prešiel hlavný hrdina - SPOILER: od rozjuchaného, namysleného manžela, cez ľudskú trosku k takmer nadľudskému, postupne zamilovanému pomstiteľovi až k rozzúrenému monštru a znova nakoniec späť k troske). Jeho práca - od vedenia hercov (v tomto smere treba rozhodne podotknúť, že leví podiel na celkovej kvalite filmu zohráva aj neuveriteľne presvedčivý Choi Min-sik, ktorý hlavnú postavu nehrá, ale ňou skutočne žije a dýcha) až po vypilovanie každej formálnej zložky vo všetkých záberoch podkreslených údernou hudobnou stopou (kde názov každej skladby odkazuje buď priamo alebo nepriamo na jednotlivé filmové „klasiky“) poukazuje na badateľnú snahu o perfekcionizmus. Sledovať jeho film je ako pozorovať špičkového chirurga pri práci, ktorý ma každý okamih svoju profesiu pod kontrolou a nepripúšťa žiadne chybné odchýlky.


Na dôvažok za otázkami, ktoré príbeh primárne vyvoláva (kto stojí za Dä-suovým väznením a prečo), leží predostieranie aj dnes pomerne tabuizovaných tém, viacerých politických odkazov viažucich sa k smutnej histórii kórejského národa v poslednom polstoročí a hlavne úvaha o skutočnej podstate pomsty - jej príčinách, dôsledkoch a zhubnosti jej vplyvu. Tam kde napr. Nevesta v závere Kill Bill s úsmevom a láskou v očiach hľadí na svoju dcéru a šťastne spolu vykročia k svetlej spoločnej budúcnosti, je Park k svojím hrdinom (zaslúžene) nekompromisný. Pomsta v jeho ponímaní je veľkým a sebeckým trýzniteľom - najprv vám zmysel života poskytne a po jej vykonaní vám ho berie. Maximálny vzostup, ten najhlbší pád, fatálnosť bez východiska a smerom k filmu neskutočne silnou katarziou nasiaknutý záver.
Oldboy je pre cinefilskú dušu splneným snom od jedného z najtalentovanejších režisérov súčasnosti. Spája v sebe dravý, neustále dopredu sa valiaci príbeh, vynikajúce herecké výkony, výborný soundtrack, mrazivú atmosféru a predovšetkým vyspelú autorskú reč. Komplexné dielo, ktoré vyvolá nielen nutkanie opakovaného zhliadnutia, ale rovnako i nasmerovanie svojho záujmu po zvyšných dvoch dieloch trilógie (formálne minimalistický Sympathy for Mr. Vengeance a záverečná, ženskými a materskými emóciami preplnená Sympathy for Lady Vengeance - okrem iného krásna pocta jednému z klasikov japonského filmu Seijun Suzukimu, filmársky vyzretejšia ako Oldboy). Skrátka jeden z filmov nielen tohto roka, ktorý k nám prišiel hneď v jeho úvode.
Old Boy (Južná Kórea, 2003, 121 min.) Réžia: Park Chan-wook. Scenár: Park Chan-wook. Kamera: Chung Chung-hoon. Hudba: Cho Zoung-wuk. Hrajú: Choi Min-sik, Yoo Ji-tae, Kang Hye-jung, Ji Dae-hwan, Oh Dal-su