Jednu verziu príbehu dôstojníka Johna McBurneyho som už mal možnosť vidieť. Don Siegel ju vo svojej verzii z roku 1971 poňal ako symbolický strach mužov z kastrácie a jeho film si vyslúžil nálepku „mizogýnsky“. Clint Eastwood vo filme stvárnil alfasamca, ktorý v dievčenskej škole pomerne okato zvádza takmer všetky ženy – od dvanásťročnej až po štyridsaťročnú. Snímka tak reflektovala pomerne manipulatívny vzťah medzi oboma pohlaviami, plný zvádzania a sexuálneho napätia. Coppolová sa rozhodla látku uchopiť odlišne. To, čo jej prístup primárne charakterizuje a zároveň odlišuje od Siegelovej verzie, je nadhľad, väčšia štylizovanosť a iné poňatie mužsko-ženských vzťahov.

Za múrmi izolovanej dievčenskej školy zúri americká občianska vojna, ale jej ženské osadenstvo sa prebiehajúci konflikt snaží nebrať na vedomie. Jedného dňa však mladá Amy nájde v lese ťažko zraneného nepriateľského dôstojníka Johna McBurneyho a privedie ho do internátu, kde sa ho ujmú v akte kresťanského milosrdenstva. Keďže ide o nepriateľa, majú v pláne ho hneď, ako sa postaví na nohy, vydať konfederačným vojakom. Johnova prítomnosť však niektoré z členiek začína dráždiť. Flirtovať s ním začína koketná Alica, učiteľka Edwin i samotná riaditeľka Martha. John sa ocitol na veľmi tenkej pôde.
KINEMAVIDEO4247.
Obe snímky, hoci sa odohrávajú počas občianskej vojny, sa na konflikt príliš nezameriavajú. Pre Siegela aj Coppolovú slúži vojna len ako spúšťač rozprávania a prostriedok na udržanie McBurneyho v škole. Oveľa dôležitejší a na porovnanie zaujímavejší je súboj pohlaví. Osobne nepovažujem Siegelovu verziu za mizogýnsku. Muži - McBurney, brat riaditeľky Marthy a konfederační vojaci - sú v jeho verzii nadržané prasce, ktorým ide len o sex a sú často ochotní vynútiť si ho aj násilím. Siegel sa toto správanie nesnaží ospravedlňovať, práve naopak. Viackrát tiež upozorní na to, že McBurney je klamár a manipulátor. Ani jedno z pohlaví si v jeho verzii nemá čo vyčítať, hoci je pravda, že muži z príbehu odchádzajú ako porazení a symbolicky vykastrovaní. Na druhú stranu však McBurneyho môžeme len ťažko ľutovať. Môže si za to sám. Je ako vlk, ktorý sa pokúsil zožrať babičku a neuspel.

Coppolová film poňala odlišne. Jej McBurney je viacmenej tragickou postavou. Aj on s dievčatami flirtuje, avšak nerozohráva to tak okato na všetky strany. Súčasne sa nesnaží (a ani ostatní muži) vynútiť si styk násilím, je omnoho snaživejší a omnoho submisívnejší. Namiesto sebavedomej mačistickej nadvlády sa skôr v ostatných snaží vyvolať ľútosť. Jeho základnou túžbou nie je sex, ale prežitie. Aby toho nebolo málo, tak ženským postavám Coppolová uberá aj niektoré z motivácií k nenávisti. Mladučká Amy doňho nie je nešťastne zamilovaná a viacmenej nejasný je aj jeho vzťah k Marthe. Z takto postavených vzťahov následne hlavné hrdinky vychádzajú ako väčšie mrchy. McBurney je v tomto prípade oveľa viac obeťou ženských intríg, než „vlkom“. Na druhú stranu je však v tomto prípade dôležitejšou „postavou“ skôr ženský kolektív, ako McBurney.
Práve toto sa odráža na výslednej podobe filmu. Coppolová tu často využíva zľahčujúci, čierny humor a dvojzmyselné narážky. Podobne je na tom aj divadelná štylizovanosť viacerých interiérových scén, kde dominuje statická kamera, strnulé postavenie hrdinov na plátne i mierne umelé svietenie. Pripomenúť treba aj „thrillerovo“ ladenú a vo filme neprirodzene pôsobiacu scénu, v ktorej McBurney naháňa Amy. V neposlednom rade treba do úvahy brať aj to, že sa samotné hrdinky oveľa viac „štylizujú“, tzn. obliekajú sa omnoho neprirodzenejšie celej situácii – vojne a potrebe starať sa o jedlo.
Coppolová a spolu s ňou aj ženské osadenstvo skrátka naznačujú, že celá táto šaráda je len na oko – akýsi tanček zvádzania. Nič vážne sa nedeje. Coppolová si azda zo staršej Siegelovej verzie tak trochu uťahuje. Tú symbolickú kastráciu, ktorú v jej verzii spomenie aj samotný McBurney, možno vníma len ako mužské výmysly. Martha mu predsa zachránila život, vo zvyšku deja išlo len o nevinný flirt a muži zďaleka nie sú takí mačovia a manipulátori, ako si o sebe myslia. S týmto humorom a nadhľadom však zo snímky odchádza aj dramatický efekt a silné sexuálne napätie.

Coppolová pracuje inak aj z hľadiska rozprávania. Zámerne ponecháva niektoré motivácie utajené a nesnaží sa všetko vysvetliť, čo je, mimochodom, jej typický naratívny postup, ktorý využíva napríklad aj v Smrti panien. Siegel sa, naopak, snaží ozrejmiť úplne všetko a prostredníctvom viacerých dramatických a kontroverzných scén ešte silnejšie vtiahnuť diváka do deja. V Coppolovej verzii mi tak chýbali viaceré napínavé, zaujímavé alebo dychvyrážajúce scény, ako napríklad Marthin bisexuálny sen a jej incestný vzťah s bratom alebo nočné „čmuchanie“ nadržaných konfederačných vojakov po internáte. A ani poetické zábery na južanskú prírodu, pripomínajúce skôr maliarske obrazy, to vynahradiť nedokázali.
Staršia Siegelova verzia tak funguje ako dramatický a pomerne kontroverzný thriller, kým Coppolová poňala celý tento konflikt ako štylizovanú šarádu. Podľa môjho názoru je pomerne podnetné premýšľať nad vzťahom novšej a staršej verzie a treba dodať, že novšia verzia je vo svojom ostrovtipe, interpretačne otvorenejšom rozprávaní, ale aj väčšom vizuálnom „obžerstve“ mimoriadne zaujímavá. Osobne sa však prikláňam skôr k verzii staršej, čo však môže byť zapríčinené aj tým, že som muž.
The Beguiled (USA, 2017, 93 min.)Réžia: Sofia Coppola. Scenár: Sofia Coppola, Thomas Cullinan, Albert Maltz, Irene Kamp. Hrajú: Nicole Kidman, Kirsten Dunst, Elle Fanning, Oona Laurence, Angourie Rice, Colin Farrell