Sú režiséri, ktorí majú dar spojiť intuíciu s inteligenciou a bez ohľadu na vek fyzický a aj služobný tvoriť dobré filmy. Claude Lelouche je jedným z nich a ja som jedna z tých, ktorí sa kedykoľvek postavia za tvrdenie, že Muž a žena po 20 rokoch je dobrý film, hoci je iný než Muž a žena. Lelouchovi sa skutočne darí vekom dozrievať, čo sa na jeho filmoch prejavuje najmä v postupnom navršovaní rovín bez toho, aby zbytočne zaťažil diváka. Vrstvenie a nečakané zvraty sú uňho zhmotnením prepojenia filmu a života.

Shaa (Maïwenn), zlodejka, túžiaca stať sa speváčkou, stretne v decembri 1999 Massima (Massimo Ranieri), pouličného speváka. Začnú spolu spievať na ulici, kde ich objaví majiteľ baru a pozve ich, aby spievali v jeho podniku. Jeden večer Shaa osloví hudobný producent a ponúkne jej šancu na hviezdnu kariéru. Michel Gorkini (Michel Leeb), veľkopodnikateľ s pizzou, sa pri ohliadke sídla zamiluje do jeho majiteľky, herečky Comédie Française Sabine Duchemin (Ariel Dombasle). A ešte jednovaječné dvojičky Clémentine a Anne (Mathilde Seigner), ktoré, majúc svoj vlastný priestor, sú jedným z momentov spájajúcich osudy oboch dvojíc. Totiž, práve príbeh(y) Clémentine a Anne, hoci ostávajú zdanlivo vedľajšími, sú osou filmu. Presnejšie povedané, je ňou veštba – spočiatku len hádanka, ktorej význam sa postupne, jej napĺňaním odkrýva. Jedna z dvojičiek je barmanka práve v tom bare, kde vystupujú Massimo a Shaa, druhá je domácou v „zámku“ Sabine a Michela. 


A čo s tým má odvaha milovať? Odvaha milovať je, totiž, dar vybrať si lásku k inému pred láskou k sebe a riskovať, že ten druhý si zvolí lásku k sebe. Táto voľba zohrá rolu v každom z príbehov.
Ako scenárista rozdeľuje Lelouch čas primerane pre každý z príbehov, každé ich prepojenie i pointy, ktoré film veľmi príjemne odľahčujú. Ako režisér inscenuje dialógy tak, že ich prvodojmová „patetickosť“ a „múdrosť“ sa stávajú živo prirodzenou. Priznávam sa, je to jedna z vecí, ktoré ma dostanú. Mám prevažnú skúsenosť že „citáty z bežného života“ len málokedy vyznejú na plátne prirodzene; naopak, väčšinou vyústia v kŕčovité klišé hrajúce sa na život. Odvaha milovať je jedným z tých zriedkavejších prípadov. Je pravda, že Lelouch si vypomáha malými pointami a jednou väčšou Pointou a následne aj „absurditami bežného dňa“, ktoré celkom dobre fungovali aj v starších filmoch Pedra Almodóvara (najmä Kika a Ženy na pokraji nervového zrútenia). Ale aj bez nich vyžaruje druhý film trilógie Ľudský rod - ľahkosť, prirodzenosť a šarm. Asi ako keď sa Massimo priznáva, že v rodnom Taliansku ho ako speváka neakceptovali, pretože jeho piesne sú demodé (zastarané). Úprimne, sú. Ale, keď sa do nich započúvate, zistíte, že majú čosi do seba. Majú v sebe tú správnu dávku životnej skúsenosti, úprimnosti, sentimentu, nostalgie a, a to najmä, príjemne sa počúvajú. Sú svojím spôsobom nadčasové. Odvaha milovať je presne taká. Nájdeme v nej sentiment, melanchóliu, osudovosť, ale aj miernu nadsádzku a hravosť, vďaka čomu ostáva prirodzená (nielen uveriteľná a pravdepodobná). Lelouch sa však nenecháva strhnúť a je to stále on, kto vedie film, nie naopak.


Hudba v Lelouchových filmoch vždy zohrávala dôležitú rolu. V Odvahe milovať využíva muzikálovú prácu s hudbou (v Muž a žena po 20 rokoch Anna režíruje príbeh filmu Muž a žena ako nový film-muzikál): všimnite si skoro tanečnú scénu prípravy pizze, ale aj vyjadrenie citového rozpoloženia postáv piesňou, či, klasicky, rytmizuje rozprávanie. Najmä však, opäť pracuje s Francisom Laiom, ktorý napísal hudbu pre väčšinu jeho filmov (spolupracujú spolu od roku 1966 a filmu Muž a žena). Zohranosť tejto režisérsko – skladateľskej dvojice je cítiť. Laiova hudba dodáva Lelouchovým filmom ďalšiu vrstvu, ktorá je však vnímaná akýmsi podvedomým zmyslom. Z ich kombinácia plynie napríklad aj to, o čom v súčasnosti čítate chvály v recenziách na filmy Yimou Zhanga, Ki-Duk Kima, Kar Wai Wonga alebo aj Chan-wook Parka a i.; ťažko konkretizovateľný pocit silnej ľahkosti a odľahčenej sily. Hoci sa môže zdať, že Európa „odpisuje“, pravda je niekde inde. „Francúzska filmová škola“ 60. rokov je šlabikárom pre väčšinu ázijských režisérov.
Odvaha milovať nie je bez chyby, čo je dôvodom, pre ktorý som stiahla dva bodíky, no celkovo prevláda pozitívny pocit, ktorý ešte posilňuje sympatická Lelouchova vlastnosť – vyberať si herečky, ktoré sú rovnako nepekné, ako krásne. Odvaha milovať je pre mňa film, ktorý si rada pozriem ešte aspoň raz.
PS: Pre tých, čo videli a nie sú si istí: áno, je to Claude Lelouch; a možno ste postrehli aj Francisa Laia. ;-)
Le Courage d´aimer (Francúzsko, 2005, 103 min.) Réžia: Claude Lelouch. Scenár: Claude Lelouch. Kamera: Jean-Marie Dreujou. Hudba: Francis Lai. Hrajú: Mathilde Seigner, Maiwenn, Massimo Ranieri, Michel Leeb, Arielle Dombasle, Line Renaud, Yannick Soulier, Pierre Arditi