|
Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
Štvrtok 19.12.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
Meniny má Judita
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
Úvodná strana | Včera Archív správ Nastavenia |
|
Kontakt | Inzercia |
|
Svet filmu |
|
|
Vyhľadávanie |
|
Pridajte sa |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
Mobilná verzia |
ESTA USA |
17. 07. 2009
Občan Havel přikuluje
Českému ex-prezidentovi nedávno venovali pozornosť už dva dokumentárne filmy. Občan Havel Pavla Kouteckého a Miroslava Janka zachytáva metódou dlhodobej sondy Havlovo prezidentské obdobie. Druhý s podobným, len trochu záhadnejším názvom, sleduje Havla ako prenasledovaného disidenta a zároveň obyčajného človeka. Doposiaľ získal Českého leva za dokument, cenu Kristián na Febiofeste a cenu divákov na festivale Jeden svet.
Ján Novák (1953) je český spisovateľ s americkým občianstvom. Do Chicaga utiekol s celou rodinou v 69-tom, keď mal sedemnásť rokov. Získal prestížnu českú cenu Magnesia litera za knihu roku 2004 „Zatím dobrý“ o osudoch bratov Mašínových (filmová adaptácia sa predbežne odkladá), spolupracoval na autobiografii Miloša Formana „Co já vím“ a na scenári k jeho Valmontovi (1989) a je autorom scenára k českému kasovému trháku Báječná léta pod psa (1997) podľa románu Michala Viewegha. Slovenským divákom sa pripomenul ako scenárista snímky Nedodržaný sľub, či dávnejšie spoluprácou na Jakubiskovej Nejasnej správe o konci sveta. Do angličtiny preložil Havlove jednoaktovky Audiencia a Vernisáž, ktoré sa hrali v USA. A práve peripetie okolo vzniku tej prvej sú námetom jeho posledného filmu.
Dokument rozdelený medzititulkami do 6-tich kapitol s podtitulom „Akčný film o láske k pivu“, nadväzuje na dokumentárnu tragifrašku z roku 2005 - Občan Havel jede na dovolenou. Do hľadáčika si režisér so synom Adamom, vzal 10-mesačné obdobie roku 1974, kedy sa Havel potom, čo mu zakázali písať, dobrovoľne prihlásil ako robotník do trutnovského pivovaru. Táto skúsenosť ho inšpirovala k napísaniu najznámejšej autobiografickej hry.
Audienciu, ktorú následne nahrali v byte pesničkára Vladimíra Mertu herci Landovský a Hartl a dostala sa až do západonemeckej televízie, Havel napísal za pár dní. Jej dve postavy, vedúci Slávek a zakázaný dramatik Vaňek, vedú dialóg, ktorý sa končí absurdnou požiadavkou, aby si Vaňek sám na seba písal udania (čo sa Havlovi neskôr splnilo vo väzení). Zo záveru hry vyplýva, že dejiny si zapamätajú tých odvážnych. Uplakané ponosy Slávka len zakrývajú jeho zbabelosť a neschopnosť jasného morálneho postoja. Dilema medzi človekom a štátnym systémom nadobúda až bizarno-komický tvar. A takého vyznenie je aj zámerom Novákovho dokumentu.
Jednoduchá rozprávačská štruktúra - pripájanie motívov založené na kombinácii „hovoriacich hláv“ bývalých spolupracovníkov a spoludisidentov (a niekedy doslova úst či očí – výrazne sa využíva veľký psychologizujúci detail) s časopriestorovými momentkami, dodržuje estetiku strihového filmu. V množstve archívnych materiálov poskytnutých Ústavom pre výskum totalitných režimov defilujú dobové fotografie a tie dodávajú aj celému snímku charakter fotograficky komponovaného obrazu. Tvoria kolážový mix sprevádzajúci rozprávanie na báze „takmer neuveriteľných“ historiek. Dopĺňa ich video-subjektívne akčné snímanie (prechádzka pivovarom, lezenie na strechu či jazda mercedesom z pohľadu hviezdice na kapote). Tým sa líši od Kouteckého a Jankovho časozberného materiálu, kde protagonisti nevystupujú až tak priamo na kameru, skôr sú „prichytení“ niekde, aj v nechcených spontánnych situáciách. Strih zasa „rozpráva“ prostredníctvom kontrastu a kontrapunktu.
Za zmienku stojí aj pestrá hudobná dramaturgia: vedľa sovietskych častušiek zaznie cigánsky beatbox. Celkovo hudba vytvára až grotesknú atmosféru „diaboliády“. Jazzová verzia Audiencie v podaní Jiřího Stivína a Petra Hejného, autorov hudby, je zasa dôkazom, že rozhovor môže prebiehať aj na abstraktnej, čisto zvukovej úrovni: príznačný je výber nástrojov – Vaňkova trudne mlčanlivá hlboká basa len odpovedá na kvíliaci a ukecaný saxofón.
Novákovi sa darí sledovať niť absurdných situácií a vhodným výberom motívov pointuje svoj zámer - prezentovať ikonickú postavu ako obyčajného človeka. Aj s jasným (kvázi-tendenčným) názorom narába skôr náznakovo – divák si rozpačité mlčanie, výhovorky bývalých eštébákov a nájazd na ich tváre, dopovie sám. A hoci opakovanie rovnakej schémy chvíľami nudí, dĺžka 72 minút stačí práve na odovzdanie závažného posolstva o nezabúdaní, ktorému, ako sa zdá, hrozí v dnešnej generácii strata vážnosti.
Občan Havel přikuluje (Česká republika, 2009, 74 min.) Réžia: Jan Novák, Adam Novák. Scenár: Jan Novák, Adam Novák. Kamera: Adam Novák. Hudba: rôzne skladby a piesne. Hrajú: Jiřina Bohdalová, John Bok, Jiří Dvořák, Jiří Gruntorád, Jan Hartl, Václav Havel, Ivan Jirous, Pavel Landovský, Karel Macháček, Vladimír Merta, Stanislav Milota, Jiří Stivín
Ján Novák (1953) je český spisovateľ s americkým občianstvom. Do Chicaga utiekol s celou rodinou v 69-tom, keď mal sedemnásť rokov. Získal prestížnu českú cenu Magnesia litera za knihu roku 2004 „Zatím dobrý“ o osudoch bratov Mašínových (filmová adaptácia sa predbežne odkladá), spolupracoval na autobiografii Miloša Formana „Co já vím“ a na scenári k jeho Valmontovi (1989) a je autorom scenára k českému kasovému trháku Báječná léta pod psa (1997) podľa románu Michala Viewegha. Slovenským divákom sa pripomenul ako scenárista snímky Nedodržaný sľub, či dávnejšie spoluprácou na Jakubiskovej Nejasnej správe o konci sveta. Do angličtiny preložil Havlove jednoaktovky Audiencia a Vernisáž, ktoré sa hrali v USA. A práve peripetie okolo vzniku tej prvej sú námetom jeho posledného filmu.
Dokument rozdelený medzititulkami do 6-tich kapitol s podtitulom „Akčný film o láske k pivu“, nadväzuje na dokumentárnu tragifrašku z roku 2005 - Občan Havel jede na dovolenou. Do hľadáčika si režisér so synom Adamom, vzal 10-mesačné obdobie roku 1974, kedy sa Havel potom, čo mu zakázali písať, dobrovoľne prihlásil ako robotník do trutnovského pivovaru. Táto skúsenosť ho inšpirovala k napísaniu najznámejšej autobiografickej hry.
Audienciu, ktorú následne nahrali v byte pesničkára Vladimíra Mertu herci Landovský a Hartl a dostala sa až do západonemeckej televízie, Havel napísal za pár dní. Jej dve postavy, vedúci Slávek a zakázaný dramatik Vaňek, vedú dialóg, ktorý sa končí absurdnou požiadavkou, aby si Vaňek sám na seba písal udania (čo sa Havlovi neskôr splnilo vo väzení). Zo záveru hry vyplýva, že dejiny si zapamätajú tých odvážnych. Uplakané ponosy Slávka len zakrývajú jeho zbabelosť a neschopnosť jasného morálneho postoja. Dilema medzi človekom a štátnym systémom nadobúda až bizarno-komický tvar. A takého vyznenie je aj zámerom Novákovho dokumentu.
Jednoduchá rozprávačská štruktúra - pripájanie motívov založené na kombinácii „hovoriacich hláv“ bývalých spolupracovníkov a spoludisidentov (a niekedy doslova úst či očí – výrazne sa využíva veľký psychologizujúci detail) s časopriestorovými momentkami, dodržuje estetiku strihového filmu. V množstve archívnych materiálov poskytnutých Ústavom pre výskum totalitných režimov defilujú dobové fotografie a tie dodávajú aj celému snímku charakter fotograficky komponovaného obrazu. Tvoria kolážový mix sprevádzajúci rozprávanie na báze „takmer neuveriteľných“ historiek. Dopĺňa ich video-subjektívne akčné snímanie (prechádzka pivovarom, lezenie na strechu či jazda mercedesom z pohľadu hviezdice na kapote). Tým sa líši od Kouteckého a Jankovho časozberného materiálu, kde protagonisti nevystupujú až tak priamo na kameru, skôr sú „prichytení“ niekde, aj v nechcených spontánnych situáciách. Strih zasa „rozpráva“ prostredníctvom kontrastu a kontrapunktu.
Za zmienku stojí aj pestrá hudobná dramaturgia: vedľa sovietskych častušiek zaznie cigánsky beatbox. Celkovo hudba vytvára až grotesknú atmosféru „diaboliády“. Jazzová verzia Audiencie v podaní Jiřího Stivína a Petra Hejného, autorov hudby, je zasa dôkazom, že rozhovor môže prebiehať aj na abstraktnej, čisto zvukovej úrovni: príznačný je výber nástrojov – Vaňkova trudne mlčanlivá hlboká basa len odpovedá na kvíliaci a ukecaný saxofón.
Novákovi sa darí sledovať niť absurdných situácií a vhodným výberom motívov pointuje svoj zámer - prezentovať ikonickú postavu ako obyčajného človeka. Aj s jasným (kvázi-tendenčným) názorom narába skôr náznakovo – divák si rozpačité mlčanie, výhovorky bývalých eštébákov a nájazd na ich tváre, dopovie sám. A hoci opakovanie rovnakej schémy chvíľami nudí, dĺžka 72 minút stačí práve na odovzdanie závažného posolstva o nezabúdaní, ktorému, ako sa zdá, hrozí v dnešnej generácii strata vážnosti.
Občan Havel přikuluje (Česká republika, 2009, 74 min.) Réžia: Jan Novák, Adam Novák. Scenár: Jan Novák, Adam Novák. Kamera: Adam Novák. Hudba: rôzne skladby a piesne. Hrajú: Jiřina Bohdalová, John Bok, Jiří Dvořák, Jiří Gruntorád, Jan Hartl, Václav Havel, Ivan Jirous, Pavel Landovský, Karel Macháček, Vladimír Merta, Stanislav Milota, Jiří Stivín
Občan Havel přikuluje
Autor: Dano Kováčik
Zdroj: Kinema