Režisér Pavel Koutecký začal nakrúcať materiál o Václavovi Havlovi už v roku 1992. Pracoval vytrvalo a dlho, snažil sa postihnúť premeny Havla ako prezidenta počas viacerých volebných období. Keďže na jar roku 2006 tragicky zahynul, k finálnemu zostrihu vlastného materiálu sa nedostal. Oň sa nakoniec postaral iný dokumentarista, Miroslav Janek.

Toľko stručná história projektu kladúceho si hneď niekoľko náročných cieľov: podať obraz Václava Havla ako súkromnej osoby a zároveň najvyššieho politického predstaviteľa mladej demokratickej republiky. Možno ste si všimli neprítomnosť bodového hodnotenia filmu: hneď na úvod sa pokúsim objasniť tento na Kineme nie celkom tradičný postup. Pod túto voľbu sa podpísalo hneď viacero faktov. Za prvé: hodnotenie filmu o Havlovi môže byť chápané ako hodnotenie Havla ako osoby, jeho politických prejavov a podobne, čomu sa chcem vyhnúť. Cieľom, ktorý si tu kladiem, je skôr poukázať na to, čo o Havlovi vypovedá predkladaný materiál a ako to robí.
                             


Druhý dôvod: ak je cieľom tvorcov ukázať „zákulisie politických a súkromných drám prezidentského obdobia Václava Havla“, zákonite dochádza k jeho nenaplneniu. Odmietam však kvality „filmu“ hodnotiť na základe tohto kritéria, resp. na základe porovnávania s inými politickými dokumentárnymi filmami, či už zahraničnými (napr. rôzne príklady z tvorby Chrisa Markera, či radikálnych angažovaných tvorcov ako Raymundo Gleyzer či Fernando Solanas) alebo domácimi (ako exemplárny referenčný príklad môže vynikajúco poslúžiť nedávno v televízii vysielaný Vachkov film Spriaznení voľbou). Moje odmietnutie takéhoto hodnotenia má svoj ďalší dôvod, a tým je, že Občan Havel nie je dokumentárnym filmom, aspoň nie takým, aký poznáme. Ako sa tiež pokúsim ukázať, ide skôr o mediálnu prezentáciu, v tomto prípade simulakra s názvom Václav Havel. Opätovne zdôrazňujem: chcem sa principiálne vyhnúť hodnoteniu Havlovho politického vystupovania a venovať sa tu spôsobu, akým je simulakrum prezentované. 
Čo ma vedie k tvrdeniu, že nejde o dokumentárny film? Samozrejme, aj táto sféra kinematografie pozná určité (tradičné) žánre. Pri filme o konkrétnej osobe sa ponúka uchopenie napríklad formou portrétu: v rámci neho sa zohľadňujú nielen životopisné fakty a vytvára sa komplexný obraz exponovanej osoby. Materiál prezentovaný v Občanovi Havlovi sa však dotýka výlučne obdobia Havlovho „prezidentovania“, hoci jeden z prvých záberov – zahnednutá fotografia dieťaťa – naznačuje, že by sme sa mohli pohybovať práve na území portrétu. To je však pomerne zavádzajúce, keďže sa v nasledujúcich obrazoch nijako nevenujeme obdobiu medzi Havlovým detstvom a začiatkom 90. rokov. Aby som neostal nepochopený: nechcem Občanovi Havlovi vyčítať, že v ňom tvorcovia nepracujú s existujúcimi žánrovými postupmi, to vôbec nie. V rámci ich autorskej licencie môžu k látke pristúpiť celkom podľa svojich vlastných predstáv. Ide mi skôr o to, pomenovať veci príslušnými názvami a domnievam sa, že v tomto prípade je termín mediálna prezentácia celkom na mieste. 


Slogan (tagline) Občana Havla znie: Scény z prezidentskej kuchyne. Už tu je naznačená voľná dramaturgia jednotlivých scén. Nejde tu nevyhnutne o to, aby jednotlivé scény spájala všadeprítomná jednotiaca téma, tou je koniec koncov Havel sám. Otázkou však je: kto, resp. čo je Havel v podobe, v akej je divákom prezentovaný? Už skôr som použil termín simulakrum, dlhodobo používaný v estetike a filozofii. Týmto termínom sa vo všeobecnosti odkazuje k istým formám napodobovania, reprezentácie. V podstate sa (pri istej miere zjednodušenia) dá o akomkoľvek obraze povedať, že je simulakrum (1).
Takýmto simulakrom je v istom zmysle celkom iste aj Václav Havel (rovnako ako iní vrcholoví politici): jeho osoba je prezentovaná prostredníctvom médií, verejné vystupovanie vopred pripravované s tímom spolupracovníkov, poradcov pre rôzne oblasti a tak podobne. Havel ako žijúca ľudská bytosť sa v tomto obraze, v tomto simulakre rozpúšťa, simulakrum ho celkom pohlcuje, nahrádza. Nie je mŕtvy, ale pred očami verejnosti, divákov, je neustále zahalený veľmi ťažko (ak vôbec) priehľadnou vrstvou. Občan Havel sa zdanlivo snaží túto vrstvu urobiť priehľadnou a ukázať nám, čo je skryté za ňou, no v podstate ukazuje limity média a jeho neschopnosť dosiahnuť tento cieľ.
V jednotlivých scénach síce sledujeme, ako Havel nacvičuje svoje verejné vystúpenia, ako konzultuje témy a spôsob ich prednesu so svojimi poradcami, no to ešte neznamená, že vidíme Havla „an sich“. Fakt, že vidíme, ako sa simulakrum utvára, nám neumožňuje vidieť ním prekrytý objekt. Domnievam sa, že v takomto móde prezentácie, aký zvolil Janek, ani nie je možné skutočne nazrieť za túto prekrývajúcu vrstvu. Prítomnosť kamery si aktéri totiž celkom určite uvedomujú a do istej miery tomu podriaďujú svoje vystupovanie: v niektorých scénach je tak celkom zreteľne viditeľné, ako mechanizmy simulakra dbajú o to, aby ono ostalo nepriehľadné aj v takýchto momentoch. 


Tvorcovia sa snažia diváka presvedčiť, že toto je skutočne pohľad zvnútra, že vidí to, čo sa deje väčšinou za hranicami pohľadu kamier a iných zástupcov médií. Celkom príznačná je v tomto ohľade scéna (pre mňa osobne napriek svojej nepreniknuteľnosti jedna z najlepších), kde sa Havel stretáva s predsedami víťazných politických strán. Divák má možnosť vidieť iba príchody a odchody predsedov, k rozhovorom sa „nedostane“. Výnimkou je dialóg s Milošom Zemanom: ten Havlovi vraví, že sa nemôže nechať manipulovať Klausom a musí konať ako prezident, pričom svoj výstup dramaticky ukončí odvolaním sa na Masaryka. Divák môže nadobudnúť dojem, že sa pred jeho očami odkrýva niečo tajné, že vidí niečo, čo malo mu médiá neukazujú a teda že vidí skutočnosť. Ale pri položení si otázky, aký je význam scény, resp. čo tento obraz vypovedá o Havlovi sa dostávame k problému. Okrem celkom zreteľnej karikatúry Zemana sa však o Havlovi „an sich“ nedozvedáme vôbec nič: simulakrum aj v tomto ohľade ostáva nepreniknuteľné. Navyše, nasledujúca scéna akurát opäť badateľnejšie sprítomní prekrývajúcu vrstvu, keď Havel rozoberá rozhovor so Zemanom (samozrejme po jeho odchode) so svojim štábom.
Je celkom možné, že diskusia k tejto prezentácii bude mať politický nádych a budú sa vyťahovať argumenty pre a proti Havlovej politike. Bolo by fajn, keby podnietila hlbšiu (a sofistikovanejšiu) politickú diskusiu a reflexiu, ktorá by zhodnotila, triezvo a vecne, bez prehnaných emócií a patetických prejavov na jednej či druhej strane Havlove pôsobenie vo vrcholnej politike. V tom by som ja osobne videl funkciu tohto príspevku. 
Občan Havel (Česká republika, 2008, 119 min.) Réžia: (nakrúcanie) Pavel Koutecký; (film) Miroslav Janek. Námet: Pavel Koutecký. Kamera: Stano Slušný. Strih: Tonička Janková. Hudba: rôzne skladby a piesne. Hrajú: Václav Havel, Bill Clinton, Jan Tříska, Václav Klaus, Dagmar Veškrnová – Havlová, George W. Bush, Miloš Zeman, Ladislav Smoljak, Mick Jagger, Taťána Fischerová? Keith Richards, Mejla Hlavsa, Eva Holubová, Barbora Hrzánová, Pavel Koutecký, Leoš Suchařípa, Karel Zich.
(1) Nezohľadňujem tu rôzne koncepcie simulakier, aké prezentovali rôzni filozofi ako Gilles Deleuze či Jean Baudrillard. Nejde mi o to postihnúť históriu a súčasnosť tohto pojmu, používam ho tu celkom voľne.