Zapomenuté světlo, Je třeba zabít Sekala, Anděl exit či Babí léto. To je niekoľko filmov stojacich za dobrým menom režiséra Vladimíra Michálka, ktoré samo osebe nerezonuje natoľko, aby pritiahlo davy divákov. V tomto prípade tí, ktorí neprídu, môžu len ľutovať. O rodičích a dětech nie je žiadna patália s bábätkami alebo puberťákmi a ich zúfalými predkami. Je o dvoch dospelých chlapoch, ktorí sa vydali na prechádzku a len tak sa rozprávajú. Že to znie ako nuda? Možno znie, ale výsledok nudný nie je. Rozhovor otca a syna je plný humoru, ale aj cynizmu a tak trochu i melanchólie. Ale najmä, veľmi dobre sa naň pozerá.

                            


Žiadne Vianoce, Veľká noc, okupácia spojeneckými vojskami či iné dejinne dôležité udalosti vhodné pre načasovanie výjavov „ako z rodinného videa“. Len jeden deň a dvaja chlapi na prechádzke. Dvaja Cvrčkovci: Otec (Jozef Somr) v dôchodkovom veku a jeho Syn (David Novotný), ktorý už nejaký ten rok nepíše pri svojom veku ako prvú cifru trojku. Ich rozhovor vedený niekde medzi láskou a zaťatými zubami začína v kuchyni múdrosťami o príprave fašírok, do čoho sa pridá pár informácii z histórie (a) prírodných vied (Otec je totiž ich doktorom.) a ešte niečo o lietadlách. Potom príde na pretras zdravie, ženy, známi, nejaké tie historky a nakoniec si páni vezmú na paškál sami seba. Taký malý rituál opakujúci sa raz za tri týždne.
Dialógy a monológy sa odvíjajú v rámci prirodzenej absurdity a milého cynizmu. Cvrčkovci si postupne odkrývajú a čiastočne i priznávajú vlastné chybné rozhodnutia, omyly, veci povedané z trucu, ktoré ich vzťah doviedli práve tam, kde sú – na prechádzku zákutiami, lúkami a lesíkmi Prahy, kde sa rozprávajú nielen ako Otec so Synom, ale aj ako chlap s chlapom. Na férovku. Tam, kde slová nestačia, alebo kde sa historka tak trochu líši (či už od skutočnosti alebo od jej poslednej verzie, čo sa nedozvieme), preruší prechádzku flashback. A zatiaľ, v jednom byte sa Synova priateľka (Mariana Kroftová) stretáva so Synovým synom Róbertom (Ľuboš Kostelný). So synom, o ktorom Syn vie asi tak rok.


O rodičích a dětech je vlastne taký malý, komorný experiment. Uznajte, nakrútiť film ako jednu prechádzku, jeden rozhovor, si vyžaduje poriadnu dávku odvahy a aj trochu drzosti. Našťastie, odvaha a drzosť nie sú jediné oporné body filmu. Scenár Jiřího Křižana a Vladimíra Michálka stojí na predlohe tretieho zo spoluscenáristov Emila Hakla „O rodičích a dětech“, ktorej bola v roku 2002 udelená cena Magnesia Litera v kategórii próza. Dialógy a historky sú odpozorované skutočne pozorne a vo filme sa menia na malé tematické epizódky, prelievajúce sa jedna do druhej. A možno by sa aj rozpadli až na úroveň kvázi-poviedkového filmu, nebyť pevnej Michálkovej režisérskej ruky v kombinácii so Štrbovým nevtieravým snímaním a príznačne ladenou hudbou Marina Lorenza.
Tak trochu zamrzí v zásadne zbytočná vedľajšia línia Synovho syna, ktorá mohla pokojne zostať ako jedna z flashbackových tém. Ako chodiaci dôkaz neúprosnosti genetiky, vedúcu moju mamu k výrokom typu: „Len sa smej! Byť tebou pozorne s úctou a s hrôzou sledujem tvoju matku. Génom neujdeš!“, by tento priestor bol akurát. Ako druhá línia o tých, čo zostali doma, je tak trochu zbytočná. Ako vsuvka by sa stala súčasťou dejín, ktoré v podobe ľudí preplávali okolo dvoch Cvrčkov, ktoré zasiahli ich život a na ktoré si spomínajú.


V neposlednom rade sa Michálkov film opiera o herecky silné obsadenie, či už hovoríme o ústrednej dvojici Somr – Novotný, alebo o doplňujúcich tandemoch Kroftová – Kostelný, či Zuzana Stivínová (Matka) a Jiří Lábus (jej druhý manžel). Nech sú predmetom rozhovoru bizarné historky, hemoroidy, či múdra, uvedomenia si a výčitky, ich uveriteľnosť a prirodzenosť stojí na hereckej dvojici Jozef Somr a David Novotný, z ktorých prvý menovaný hrá jednoznačne prím. Jeho herectvo plynulo postihuje prechody mentálneho stavu Otca od ranej čulosti a „odpisov“ Synových výhrad k cigaretovým odklepom či krvi vo fašírkovej zmesi až po večerného zmäteného dôchodcu. Súčasne však nemožno povedať, že by Novotný hral druhé husle alebo ostával v úzadí. Možno by bolo ešte zaujímavé vidieť oboch pánov v spoločnej interakcii s Lubošom Kostelným. Aj v tých krátkych spoločných scénach totiž zvládajú od seba navzájom „odpisovať“ držanie tela či spôsob ukladania nôh pri chôdzi.
Po niekoľkých filmoch z českej produkcie, z ktorých niektoré znamenali (mierne) sklamanie, či priviedli (minimálne) recenzentov na pokraj zúfalstva, predstavuje O rodičích a dětech to, čo vracia kladný náboj pojmu „dobrý český film“. Je vtipný, nie je hlúpy, je cynický, melancholický, no najmä, je neúprosne úprimný v zmysle zákonov dedičnosti. Vlastne, je v tomto smere priam krutý. Ale aj tak urobí dobre zistiť, že rovnako „postihnutí“ sú vlastne všetci.
O rodičích a dětech (Česká republika, 2008, 110 min.) Réžia: Vladimír Michálek. Námet: Emil Hakl (rovnomenná novela). Scenár: Emil Hakl, Jiří Křižan, Vladimír Michálek. Kamera: Martin Štrba. Hudba: Michał Lorenc. Hrajú: Josef Somr, David Novotný, Luboš Kostelný, Mariana Kroftová, Zuzana Stivínová, Ina Gogálová, Jiří Lábus, Lenka Vlasáková, Luboš Veselý