Začalo to kritikou General Motors (Roger and Me), pokračovalo transnacionálnymi korporáciami všeobecne (The Big One), prišli na rad zbrane a reflexia jednej školskej tragédie (Bowling for Columbine), nasledovala zahraničná politika USA (Fahrenheit 9/11) a systém zdravotníctva (Sicko). Podľa režiséra sú všetky tieto parciálne problémy len symptómami väčšej a závažnejšej choroby, ktorou nie je nič iné ako samotný kapitalizmus. A práve ten si zobral na mušku vo svojom ostatnom dokumente.





 
Provokatéra a ľavicového agitátora Michaela Moore-a asi netreba nejak obšírnejšie predstavovať, ide o šikovného dokumentaristu (či skôr filmového glosátora), ktorý svojimi dielami bojuje proti veterným mlynom neoliberalizmu a pravicovej propagande už dobrých 20 rokov. K jeho režisérskemu rukopisu patrí sarkastický humor, sil(e)né emócie na hranici, prípadne aj za hranicou citového vydierania, pátos a bohužiaľ aj výrazná demagógia a zamlčiavanie „nevhodných“ faktov. Týmto svojim neduhom sa, samozrejme, nevyhol ani vo filme O kapitalizme s láskou, kde nám napríklad hneď na začiatku referuje o smutnom osude ľudí, ktorých z ich domovov vyháňa zlá banka, ale akosi pozabúda pripomenúť, že do „refinančnej“ hypotéky ich nikto nenútil a exekúcia sa deje na základe zmluvy, ktorú oni sami dobrovoľne podpísali.





Táto časť je z celého diela najproblematickejšia a jeho výpovedná hodnota je blízko nule, ale Moore sa vo svojej kritike systému našťastie dotkne aj závažnejších a omnoho zaujímavejších tém („mŕtvi sedliaci“, detské domovy atď.), ktoré skutočne odhaľujú principiálne slabiny známej neviditeľnej ruky trhu a ziskového motívu. Za zvláštnu pochvalu stojí aj časť o „demokratických“ firmách. Tá na Moore-a nezvyklo nestojí na kritike a zosmiešňovaní, ale ako ukážka niečoho očividne funkčného pôsobí ako konštruktívny návrh hodný nasledovania.
Od „mikro“ problémov sa režisér postupne prepracováva až do výšin Wall Street, Kongresu a Bieleho domu, kde takisto objavuje zaujímavé prepojenia a podozrivé legislatívne machinácie, skratkovito, ale trefne komentuje podstatu tzv. finančných derivátov, necháva prehovoriť aj politikov (samozrejme len demokratov a jedného socialistu), ale bohužiaľ nejde do hĺbky, len efektne kĺže po povrchu.


Ak by to ešte nebolo jasné, O kapitalizme s láskou rozhodne nie je žiadna seriózna analýza krízy kapitalizmu ani hospodárskej krízy, ktorej vypuknutie bolo pravdepodobne Moore-ovým impulzom pre natočenie filmu. Jedná sa skôr o vypichnutie niektorých „hriechov“ súčasného socio-ekonomického systému USA a následné bohorovné konštatovanie, že kapitalizmus je zlo, ktoré je treba eliminovať a nahradiť ho... demokraciou. Každému, kto má aspoň elementárne znalosti z ekonómie a politológie, musí byť jasné, že táto túžba je číry nezmysel a Moore si aj sám dáva kontrapríklad – veď aj tie demokratické firmy vystupujú v konkurencii ako trhové (kapitalistické) subjekty a v plánovanom hospodárstve by nemohli fungovať tak ako fungujú. Nepredstavujú ani tak revolúciu, ale skôr akýsi model „kapitalizmu s ľudskou tvárou“. Keby sa Moore uspokojil len s tým, dokument by bol síce menej provokatívny, ale určite bližšie realite a reálnej uskutočniteľnosti.
Napriek všetkým výhradám ale považujem nový Moore-ov počin za hodný zhliadnutia. Potenciál prenikavej systémovej analýzy sa síce nenaplnil, ale minimálne ako vyváženie toho, čo vidíme a čítame v mainstreamových médiách, to stojí za to.
Capitalism: A Love Story (USA, 2009, 127 min.) Réžia: Michael Moore. Kamera: Daniel Marracino, Jayme Roy. Strih: Jessica Brunetto, Alex Meillier, Tanya Meillier, Conor O’Neill, Pablo Proenza, Todd Woody Richman. Hudba: Jeff Gibbs. Hrajú: Thora Birch, William Black, Jimmy Carter, Michael Moore, Ronald Reagan, Arnold Schwarzenegger