Normal nie je rozhodne iba normálny film v kinách. No je otázne, ako ho prijme bežný divák...

Podľa kampane, plagátu či popisu filmu, by ste si mohli rýchlo pomyslieť, že Normal chce nasadnúť na vlnu napínavých trilerov, ktoré sa chcú dostať z poľa vrážd do mysle samotného vraha. Pravda, je to látka dobre predávaná už od dávnych čias a najmä Mlčanie jahniat ju priviedlo takmer k dokonalosti. Ale aj českí tvorcovia skúšajúci širokú paletu žánrov sa opäť raz rozhodli ponoriť do víru temna...




 V rokoch 1929 až 1931 zavraždil Petr Kurten 8 ľudí a popritom ešte napadol mnoho ďalších. Do cesty sa mu priplietli rôzne osoby i zvieratá, ktoré postupne mordoval, no jeho trojročné besnenie končí nečakane – odovzdaním sa do rúk polície. Jeho obhajoby pred nadchádzajúcim rozsudkom sa zhostí mladý právnik so subjektívnym názorom psychickej poruchy starnúceho vraha. No ich dlhočizné dialógy vedú nielen do minulosti a vyjasneniu niektorých motívov, ale aj k ďalšiemu paralelnému dianiu, kam zasiahne ešte aj vrahova žena. Tri ľudské osudy smerujúce k nečakanému stretu...

Znie to sľubne. Na pohľad sa tu črtá síce čiastočne známy, no stále vďačný námet inteligentného vraha a jeho krvavej mozaiky, z ktorej už čo-to poznáme už kvôli tomu, že hlavná postava sedí za mrežami, no rozhodne jej nikto neuverí, že sa vzdáva len tak. Normal však nie je kópia Mlčania jahniat či iného psychologického thrilleru, ale svojský film prezentujúci iné zameranie už po 20-minútach.


Scenár sa totiž venuje sčasti odhaľovaniu jednotlivých zločinov a vykresľuje ich v patrične krvavých scénach, no nie týmto záberom ide o napĺňanie šokujúceho obsahu ukrytom za "normálnym" názvom. Mexický kameraman Antonio Riestra (Amores Perros, Frida) ich sníma originálne, rovnako intenzívne sa snaží vtisnúť napätie aj do dialógových scén vraha a mladého právnika. Režisér zase neraz využije videoklipovú formu, efektný filter či iné prostriedky na oživenie v istej miere statického stretu dvoch mužov.
No čím ďalej sa film vlečie, tým väčšia je hustota dialógov a najmä ústrednej témy, ku ktorej sa chce autor dostať. Diváka zrazu prekvapí nečakaná zmena a miesto krvavých scén sleduje filozofické úvahy o spoločnosti, mieste človeka v nej, temných stránkach ľudskej duše či skrytých túžbach násilne derúcich sa von z nás. Pôvodne načrtnutý príbeh sa tak zúži na nekonečný dialóg osôb, ktorým v konečnom dôsledku až príliš rýchlo dôjde dych...
...a zrazu je spočiatku obdivovaná forma na príťaž celému dielu. Napriek použitým filtrom, kamere, pôsobivej hudbe sa stáva Normal bežnému divákovi neprístupným filmom. Je to pekná ukážka nemeckého expresionizmu a vzhľadom na čas, kedy sa odohráva, tomu štýlu pekne nadbieha. No už to nie je česká variácia na Hannibala Lectera, jeho vraždy či zodpovedanie otázky, ako nakoniec skončí. 


Podobne ako nejeden ďalší český film (námatkovo Na povale) ponúka Normal veľmi dobre formálne zvládnutú a profesionálnu prácu, ktorej však nestačí scenár a spracovávaná látka. Normal sa rýchlo zmení na psychologický horor a popri pár expresívnych výrazových prostriedkoch kamery a hudby nedokáže ponúknuť viac ako iba dlhé dialógy (aj to nie stopercentne napísané a predvádzané). Čo-to mohli v konečnom dôsledku zachrániť herci, no hoci sa Milan Kňažko vie tváriť zachmúrene i viesť temný monológ i dialóg, jeho kreácia v tomto diele balansuje na pomedzí vážnej roly i možnej paródie seba samého. Pavel Gajdoš vyznieva ešte slabšie, pretože na rozdiel od Kňažka jeho postava nemá také silné dejové zázemie a navyše ho režisér tlačí do máličko naivnej polohy. A Dagmar Havlová si tu užije skôr iba 10-minútový štek ako vážnu rolu.
Ak čakáte od Normalu krvavý thriller a dúfate, že Milan Kňažko je náš Hannibal Lecter, čaká vás v sále trpké sklamanie. Milovníkov artových titulov však tento formálne vyspelý pokus o sondu do temných stránok ľudskej duše, pravdepodobne príjemne poteší.
Normal (ČR/Macedónsko, 2009, 93 min.) Réžia: Julius Ševčík. Námet: Anthony Neilson – divadelná hra Normal – The Düsseldorf Ripper (1991). Scenár: Julius Ševčík, Jan Forsström. Kamera: Antonio Riestra. Strih: Marek Opatrný. Hudba: Jan P. Muchow s použitím skladieb Epitaf a So maki som se rodila (Goran Trajkovski). Hrajú: Milan Kňažko, Dagmar Havlová, Pavel Gajdoš, Jan Vlasák, Zuzana Kajnarová, Elena Staniseva, Miroslav Táborský