Svetlo a Tma. Dobro a Zlo. Aké archetypálne a magické. Asi práve preto dokážme vždy znova a znova reflektovať túto tému, aj keď je v nej často pramálo objavné.

 
Najskôr je asi správne zboriť pár mýtov. Film Nočná hliadka (Nochnoi dozor) nie je, ani po trikovej, ani po obsahovej stránke novou výzvou kinematografie. Nie je to ani slovanská (resp. ruská) odpoveď na západnú fantasy, alebo akčný film ako taký. Zatiaľ, čo trebárs svetová literárna fantasy má okrem západného Tolkienovho piliera mimoriadne pôsobivý východný pilier v podobe Sapkowskeho Zaklínača, Nočná hliadka je americký film urobený ruským režisérom v Moskve za ruské (malé) peniaze. No a do tretice: Nočná hliadka nie je, ani fantasy, ani upírčina. Dosť ale o tom, čo Nočná hliadka nie je. Poďme k tomu, čo je. Pretože napriek vyzliekaniu do naha, je aj čo to, ak nie obdivovať, tak aspoň komentovať.
 
Začneme od Adama. Teda od Sergeja. Pre vaše vnímanie filmu totiž bude pomerne podstatné, či ste čítali knihu Sergeja Lukjanenka Nočná hliadka alebo nie. Aj nasledujúce riadky teda berte ako riadky toho, kto najskôr čítal a potom videl. Bude zaujímavé v diskusii počuť názory ľudí, ktorí videli a nečítali.



Kniha Nočná hliadka je prvou zo zamýšľaných troch (ďalej Denná hliadka a Šerá hliadka) a v troch poviedkach predstavuje svoj svet. Je to navonok svet, ktorý poznáme. S prácou, susedmi, šťastiami i nehodami. V skutočnosti je to však svet v ktorom medzi nami žijú Iní. Svetlí a Temní. Mocní, využívajúci Šero (akýsi sublevel nášho bytia) a ľudí pre boj medzi sebou. Pretože aj prímerie je boj. Boj o vyvoleného, ktorý rozvráti rovnováhu sveta. Hlavný hrdina Anton je člen Nočnej hliadky a v troch poviedkach zažíva vlastne čosi podobné. Stále viac (a trochu zbytočne opakujúco) zisťuje, že hranice medzi dobrom a zlom sú veľmi nejasné a že veľa ciest vedie vždy k jednému cieľu.
Napriek tomu, že sa tie tri poviedky v niečom opakovali, a že samotný boj dobra a zla s nejasnou podstatou toho, čo je čo, nie je nový, ide o „čtivo“ vcelku zábavné a pútavé. Nielen pre postupné vysvetľovanie zákonitostí hliadok a pre obligátne rozvetvenie deja, ktoré slúži na vytvorenie si prepolia pre „veľkú pointu“, ale najmä... kvôli hlavnému hrdinovi. Anton je moderný hrdina, nevynikajúci ani muskulatúrou ani špeciálnymi vlastnosťami, ale (s patričnou dávkou váhania), je svojím vnútorným imperatívom nútený robiť to, čo je správne. Bez ohľadu na to, či je to „dobro“ alebo „zlo“. Hrdina, ktorého literatúra pozná už od chandlerovských čias (vo fantasy je to napríklad už vyššie spomínaný Zaklínač).
 
Kniha tak má svoje muchy i svoje svetlé stránky a to isté sa dá povedať aj o filme. Paradoxne, úplne z iných dôvodov. Podľa mňa, film pôsobí z formálnej stránky ako žánrový a výrazový zlepenec, ale nie je to problém. Slovo ruský by som v tomto prípade uvádzal veľmi opatrne a ak, tak skôr v kontexte bezostyšného používania cudzích nápadov. Pravda, nerád by som označil Nočnú hliadku termínom vykrádačka, hoci odstavec o tom, ktorý film začínal veľkou bitkou, kde bol stoptime, či plynulá jazda kamery do vnútra motora, by zabral obsiahly priestor. Na druhú stranu, keď to funguje, tak to nemusíme veľmi riešiť, nie? A aj keď režisér Timur Bekmambetov, nie je Tarantino a nevyužíva iné filmy s podobnou gracióznosťou a ľahkosťou, predsa len má jeho obrazové videnie čosi do seba.



Bekmambetov je zručný videoklipár, ktorý keď dokáže ovládnuť snahu realizovať všetko v stroboskopickom štýle (posledná scéna na streche vežiaku) a pokorí sa pravde, že menej je niekedy viac, bude raz vedieť urobiť naozaj skvelú jazdu. Ukazuje, že mu nerobí problém skákať zo žánru do žánru, ale zrejme najlepšie sa cíti v hororovej atmosfére. Práve v tomto je jeden z mnohých posunov oproti knihe. Film Nočná hliadka mi atmosférou viac pripomenul knižnú sériu Nekroskop, než pôvodnú predlohu. Žiaľ, to čo mi  zatiaľ u Bekmambetova chýba, je jasná vízia toho, čo je potrebné povedať a ako. Zatiaľ čo napríklad Jackson neváhal nechať zomrieť Boromira v prvom dieli, pretože chápal potrebu finále, Bekmambetov nedokáže film očistiť do línie, ktorá by bola zrozumiteľná a umožnila správne navnadiť na ďalšie návnady. Veľmi ľahko sa tak môže stať, že tomu, kto knihu nečítal, prídu niektoré veci triviálne a iné zbytočne komplikované. Žiaľ, napriek tomu, že autori filmu pracovali na jednej poviedke, neváhali ju obohatiť o úplné nové fakty, ale nedokázali adekvátne k tomu pristúpiť v iných informáciách bližšie k divákovi.
 
Tak sa stalo, že väčšina postáv dostáva omnoho menší priestor (snáď všetky okrem Antona a Jegora), čo trochu vadí najmä pri Olge. Druhým problémom je prekreslenie postáv. Už samotný Anton a jeho minulosť dostávajú iný rozmer a aj veľký Gesser má ďaleko od vojaka-byrokrata z knihy. Práve tento ruský rozmer postáv akoby neprešiel cez filter kamery. Škoda.
 
Najväčšou škodou potom zostáva nedoriešené hlavné posolstvo. Myslím, že nejasná hranica dobra a zla v knihe riešená práve na Kosťovi (áno tá postava, ktorá s otcom je vo filme akoby takmer omylom) a na Gesserovi a Zavulonovi (v knihe si boli omnoho podobnejší, čo sa týka metód) bola načrtnutá len veľmi zľahka.



Väčšina textu vyznieva kriticky, ale aby bolo jasné, je to skôr kritika voči podsúvanému a očakávanému vysokému štandardu. Veľká časť filmu funguje pomerne slušne, ale skvelý moment, je v celej Nočnej hliadke, podľa mňa, iba jeden jediný. Je to počítačová animácia slúžiaca ako určité alterego Zavulonovi. Skvelý nápad. Vzhľadom na to, že nebol v knihe, patrí naozaj len a iba filmu.
 
Škoda, že „to“ ruské a moskovské z filmu a z príbehu netrčí výraznejšie (najtrefnejšie bolo analytické oddelenie), takto ide vlastne o film, pri ktorom je jedno, kde vznikol. Keby vznikol v Amerike, o autorovi by sme hovorili ako o nádejnom/nedorastenom Bayovi - a čo to by sme ofrflali. Takto cítiť určitý potenciál, ktorý bol však naplnený len veľmi skromne.
 
V každom prípade som zvedavý na pokračovanie, nielen pre príbeh samotný, ale i pre porovnanie, ako a kam autor filmu vyrástol. Nech si hovorí, kto chce čo chce, môže byť z neho veľmi zručný filmár blockbusterov. Som si istý, že mnohým bude sova, zmenená na nahú Rusku a vôbec svet v ktorom je viac, ako jedna časopriestorová rovina, poskytovať dostatok zábavy. Ja som mierne sklamaní, ale vo výhľade do budúcnosti mierne optimistický.
 
Pre všetkých, ktorí sú z filmu mimoriadne sklamaní, jedno pripomenutie: pre istotu príliš nepreklínajte. Čo keď spustíte ničivý vír...
 
 
Nočnoj dozor (Rusko, 2004, 115 min.)
Réžia: Timur Bekmambetov. Scenár: Sergej Lukianenko, Timur Bekmambetov Kamera: Sergej Trofimov. Hudba: Jurij Potejenko. Hrajú: Konstantin Chabenskij, Vladimir Meňšov, Valerij Zolotuchin, Marija Porošina, Galina Ťunina, Goša Kucenko, Alexej Čadov, Žanna Friske, Ilja Lagutenko, Viktor Veržbickij, Rimma Markova, Marija Mironova, Alexej Maklakov, Alexander Samojlenko