Guido Contini (Daniel Day-Lewis) je taliansky režisér. Ako správny Talian má manželku, milenku a miluje svoju (už nebohú) matku. Mal by práve teraz nakrúcať veľký film, poctu Taliansku a všetkému talianskemu, s príznačným veľkolepým názvom „Italia“. Ale akosi nevie, kde začať, ani kde pokračovať. V hlave zmätok, v srdci tiež. A vo všetkom tom zmätku sa vynárajú snáď všetky ženy jeho života.      Broadwayský muzikál, Rob Marshall a zaujímavá kombinácia herečiek v ženských partoch. Keďže u Marshalla dávam prednosť Chicagu pred Gejšou (keď už, tak vytočiť Japoncov poriadne a dať ju režírovať Zhangovi), bola som dosť zvedavá. Aj keď, vlastne už ani neviem, čo som čakala a či som si robila nejaké konkrétnejšie nádeje a predstavy. V každom prípade, Nine vo mne vyvolal rozpačitý dojem, čiastkových nadšení a rozčarovaní.     




 
 
Už sám fakt, že pôvodný muzikál (premiérovaný v 1982) je poctou Federicovi Fellinimu, môže rozsvietiť varovnú kontrolku. Nine (arabsky napísané „9“) má totiž byť 8 ½ + ½, ktoré predstavuje hudba. Vypožičal si meno hlavného hrdinu 8 1/2, Guido, zmenil mu priezvisko (z Anselmo), ponechal povolanie: režisér (bez inšpirácie). V skratkách a náznakoch, citáciách, účesoch a kostýmoch oživil atribúty Felliniho filmov (ženy, cirkev a stratení muži).      Staromódnosť Nine sa v tomto prípade preklápa do zastaranosti. Ak tu aj bola snaha oživiť muzikál v jeho zašlej sláve a zároveň zložiť poklonu talianskemu filmu (teda Fellinimu), rozpadáva sa do jednotlivých výstupov bez toho, aby sa stávala felliniovskou snovou prechádzkou obrazmi, spomienkami, myšlienkami. Jednoducho, to, čo fungovalo v Chicagu tu nefunguje. Najmä, Chicago neriešilo introspekcie a blúdenia tvorivého ducha, čo je predsalen ťažšia téma a chce to iný kumšt zladiť ju s cirkusom. 




Jednotlivé tanečné výstupy vo svojej uzavretosti predstavujú Guidove ženy v ich archetypálnych podobách od (spočiatku) obetavej manželky (Marion Cotillard) po rozmarnú milenku (Penelope Cruz), od miestnej divokej „učiteľky“ (Fergie) po uhladenú divu Claudiu Jenssen (Nicole Kidman). Od la mamma (kto iný by mohol byť matkou „talianskeho filmu“ ako Sofia Loren) po materský typ dobrej a múdrej kamarátky (Judy Dench). Pomedzi ne prechádza Guido a výstupy sú jeho spomienkami, jeho predstavami, jeho videním. Avšak toto jeho blúdenie pomedzi, ktoré by malo výstupom dodať zmysel a zároveň z nich zmysel čerpať, ostáva odrezané od všetkého.      Spevácke party sú prispôsobené (asi) schopnosti spievať v angličtine s „talianskym“ prízvukom, čo vytvára pomerne veľký handicap, v ktorom majú výhodu Španielka Cruz a Francúzska Cotillard. Marshallovi sa však darí držať výkony na stabilnej úrovni tak, aby si, najmä dámy, „nekradli“ priestor a nezatieňovali sa. Skladbám poväčšine chýba „drive“ a niektoré mi zneli povedome bez toho, že by som ich predtým počula, čo popri choreografiách, za ktoré by sa Madonna nemusela hanbiť (aj by sa vo viacerých našla), nie je dobrou vizitkou.


Na druhej strane, prvotný efekt ohúrenia celkom dobre funguje na výbornú, takže ak sa vám podarí si ho zachovať, máte to vo vrecku. Len netreba pozerať podeň, lebo tam toho veľa nie je. Tak, ako sa muzikálom stáva (občas chtiac, občas nechtiac), práve ten povrch ostáva dôležitý, všetko je vyložené, vysvetlené, dopovedané. Neradím sa medzi Felliniho fanúšikov, hoci z toho, čo som videla som rozhodne nebola sklamaná ani rozčarovaná. Ale prevteľovať ho do muzikálu asi ani nemalo veľa šancí na hlbší zážitok. Na druhej (či už tretej) strane, film sa vystihol sám, keď „hodnotil“ Guidove filmy, pri ktorých si nik nepamätal príbeh, ale všetky tie jednotlivosti od žien, sexuality a tak.      Nine je trochu, ako prehrabávanie sa v „zabudnutej“ zásuvke. Sú v nej bez ladu a skladu uložené veci, ktoré pripomínajú rôzne momenty života, rôzne jeho etapy. Každý kus vyvolá inú emóciu. Ale potom si spomeniete, ako vám maminka prízvukovala, že veci, ktoré ste nemali rok, možno aj dva, na sebe a ani ste o ne nezakopli, treba dať preč. A tak vezmete veľkú tašku a... alebo ich všetky natlačíte nazad a zásuvku zavriete.      

Nine (USA/Taliansko, 2009, 120 min.) Réžia: Rob Marshall. Námet: Arthur Kopit, Maury Yeston – rovnomenný broadwayský muzikál (1982). Scenár: Michael Tolkin, Anthony Minghella. Kamera: Dion Beebe. Strih: Claire Simpson, Wyatt Smith. Hudba: Andrea Guerra. Hrajú: Daniel Day-Lewis, Marion Cotillard, Penélope Cruz, Sophia Loren, Nicole Kidman, Judi Dench, Kate Hudson