Ako malý chlapec vo vojnovom Nemecku, Kurt čelil mnohým veciam, ktoré nemohol ovplyvniť, zmeniť ani pochopiť. Jeho otec prišiel o prácu aj byt, detská láska zahynula v troskách pri bombardovaní a milovaná teta padla za obeť bezohľadnej nacistickej eugenike. Kurtove oči videli mnoho nešťastia, skazy a utrpenia. Ale jedna pozitívna vec sa jeho životom predsa tiahla už od malička - láska k umeniu.

Oscarový nemecký filmár Florian Henckel von Donnersmarck (Životy tých druhých) sa po vlažne prijatom hollywoodskom úskoku (Turista) vrátil k rýdzo nemeckej téme, reáliám aj hercom. Na štedrom trojhodinovom priestore rozohráva príbeh mladého umelca, ktorý je zároveň príbehom celej jednej doby - bolestnej aj víťaznej, plnej zmaru aj nových začiatkov, nekonečne spletitej a rozporuplnej. Film Nikdy neodvracaj zrak bol tento rok hneď dvojnásobným nominantom na Oscara, ale bojoval aj o Zlatý Glóbus či benátskych levov. A hoci mu napokon tie najprestížnejšie ceny ušli, divácky záujem si rozhodne zaslúži.
KINEMAVIDEO4959.
Príbeh fiktívneho výtvarníka Kurta Barnerta, ktorého v snímke Nikdy neodvracaj zrak výborne stvárnil Tom Schilling, sa voľne inšpiruje životným osudom skutočného výtvarníka Gerharda Richtera. Pôvodne mal byť film vraj práve jeho životopisom, no maliar nakoniec z projektu zdupkal, a tak režisérovi ostala na dotvorenie postavy len vlastná fantázia. Podobností medzi Kurtom a Gerhardom je však najmä v úvode viac než dosť.
Obaja pochádzajú z Drážďan, obaja mali otcov učiteľov a na vlastnej koži zažili neutešenú realitu nie len samotnej vojny, ale aj toho, čo prišlo po nej. Pre ľudí, ako boli ich otcovia, odrazu v spoločnosti nebolo miesto, pretože to, čo bolo predtým prejavom občianskej poslušnosti (ako napríklad členstvo v nacistickej strane), stalo sa odrazu previnením. Citlivý a zádumčivý Kurt si v tieni rodinného nešťastia a celospoločenského reparátu hľadá cestičku k maľovaniu, ktoré ho napriek všetkému dokáže robiť naozaj šťastným.

Filmový príbeh však má ešte jedného hrdinu, ktorému osud rozdal celkom iné karty. Prominentný gynekológ Carl Seeband (opäť raz excelujúci Sebastian Koch) počas vojny sedel v jednej z najdesivejších komisií všetkých čias. Spolu s ďalšími lekárskymi kapacitami mal selektovať spomedzi pacientov fyzicky a duševne postihnutých, ktorí v záujme dokonalosti árijskej rasy strácali právo na reprodukciu aj život. Na rozdiel od väčšiny svojich kolegov však Carl po porážke Nemecka spravodlivosti uniká. Ba dokonca po ráznom preoblečení kabátov aj nadväzuje na svoje úspechy a stáva sa súčasťou novej elity socialistickej NDR.
Osudy Kurta a Carla sa prepletajú, keď sa mladý maliar zamiluje do spolužiačky Ellie (Paula Beer), ktorá je zhodou okolností práve lekárovou dcérou. Nekonečne sebavedomý profesor, samozrejme, so vzťahom s mladým skrachovancom nesúhlasí. Je pripravený urobiť čokoľvek, aby milencov rozdelil. A to ani netuší, že jeho cesta sa s tou Kurtovou už v minulosti za obzvlášť chúlostivých okolností takmer pretla…

Pre Kurta sa začína dlhá a spletitá cesta hľadania vlastnej identity v živote aj umení. A divák nastupuje na komplexnú exkurziu do povojnového sveta v kultúrno-spoločenskom dianí aj medziľudských vzťahoch. Florian Henckel von Donnersmarck znovuobjavuje témy, ktoré sa občas zdajú byť v kinematografiii už celkom vyčerpané. To, čo robí tento film skutočne jedinečným, je však najmä paralelná dejová línia, v ktorej hlavnú rolu zohráva výtvarné umenie. Jeho podprahový príbeh sledujeme naprieč dejinami prvej polovice 20. storočia spolu s tým Kurtovým.
Vidíme, ako jeho najmodernejšie smery nacisti nazývajú úpadkom, sledujeme, ako ho ohýba totalitná doktrína socialistického realizmu, ale stávame sa tiež svedkami explózie neraz až samoúčelnej dekadencie v slobodomyseľnom prostredí západonemeckej výtvarnej akadémie, kam Kurt neskôr uteká. Osud umenia akoby bol s osudom Kurta previazaný nejakým neviditeľným putom - každý z nich hľadá svoju slobodu, ale napokon aj jeden druhého. Nenechajte sa však odradiť v prípade, ak vás výtvarné umenie až tak veľmi neberie. Von Donnersmackovi sa túto tému podarilo pretlmočiť veľmi zrozumiteľne a pútavo aj pre artových “outsiderov”.

Nikdy neodvracaj zrak je aj po remeselnej stránke veľmi silnou snímkou. Má krásne precíznu kameru (dotiahla to aj na oscarovú nomináciu), správne fungujúcu hudobnú zložku, výprava v ničom nešetrí a spoľahlivo vťahuje do deja. Celkom filigránsky sa režisérovi podarilo vyhrať aj so scenárom, ktorý vďaka až odvážnej osudovosti ústrednej zápletky čelil hrozbe klišé aj straty uveriteľnosti. Pomáha si napríklad aj tak, že umožní divákovi do deja o poznanie väčší náhľad, než svojim hrdinom. Ušetrí si tým doslovnosť aj prehnanú melodrámu.
Napriek svojej vražednej dĺžke, Donnersmarckov titul ubieha svižne a dynamicky. Nájdu sa v ňom určite aj pasáže, ktoré v kontraste predchádzajúcich či nasledovných scén trochu strácajú dych. Alebo vás jednoducho svojim obsahom zaujmú o čosi menej, ako iné. Vo svojej celistvosti a šírke i hĺbke však Nikdy neodvracaj zrak bez pochýb patrí k najvýraznejším filmom, ktoré sme za posledné mesiace mali možnosť v kinách vidieť.
Werk ohne Autor (Nemecko/Taliansko, 2018, 189 min.)Réžia: Florian Henckel von Donnersmarck. Scenár: Florian Henckel von Donnersmarck. Hrajú: Tom Schilling, Sebastian Koch, Paula Beer, Saskia Rosendahl, Oliver Masucci ...