Téma detstva a všetkého s ňou spojeného je pre filmárov zdanlivo nevyčerpateľnou studňou námetov. Tentoraz sa do nej s vervou pustilo hneď sedem režisérov zvučných mien. Na začiatku bol nápad talianskej producentky Chiary Tilesi zo spoločnosti MK Productions. Zámerom celého projektu je poukázať na často až hrozivé podmienky, v ktorých vyrastajú milióny detí na celom svete. Takýto projekt, spájajúci niekoľko krátkych filmov, sa zdá byť vhodnou formou, ako o mnohých problémoch detí rozprávať. A mená režisérov sľubujú, že prípadne mohlo ísť aj o „kúsky umenia“. Ako to už býva, pravda je niekde uprostred. Nemá zmysel písať o projekte ako celku, preto sa budem stručne venovať každému z krátkych filmov.

Tanza (r. Mehdi Charef)
Problémom v tomto prípade sú deti v armáde niekde v Afrike (krajina nie je počas celého filmu špecifikovaná). Uchopenie témy je mierne problematické: vo filme sú prezentované základné fakty, no nijako ďalej sa s nimi nepracuje. Deti sú v armáde, bojujú, ale východisko z tejto situácie navrhnuté nie je. Podobným „neduhom“ trpel aj nedávny Krvavý diamant Edwarda Zwicka (hoci na poli čisto komerčného filmu). U Charefa však treba vyzdvihnúť casting detských rolí (režisér predstaviteľov hľadal na uliciach). Práve ten zvyšuje pôsobivosť inak nie celkom presvedčivého a miestami príliš sentimentálneho a patetického príbehu.    Hodnotenie: 6/10


Smutný cigán (r. Emir Kusturica)
Kusturica sa drží „svojho“ prostredia aj v rámci tohto projektu. V Smutnom cigánovi vykresľuje život mladých chovancov väzenia. Do príbehu vstupujeme v momente, keď nacvičujú slávnosť pri príležitosti nadchádzajúceho prepustenia už šiestej generácie chovancov. Zaujímavá situácia nastane, keď jeden z chovancov nie je ideou slobody nijako nadšený.   Režisér sa téme detskej kriminality venoval už vo svojom filme Dom pre obesenca. Aj Smutný cigán sa nesie na vlnách jeho (tradičnej) tragikomickej poetiky, kde sa dá aj v tých najtragickejších situáciách vidieť záblesk absurdného humoru. Štylisticky nijako originálne, no napriek tomu remeselne dobre zvládnuté. A rovnako, ako u Charefa, zaujme herecký výkon v hlavnej detskej úlohe – Uroš Milanović. Hodnotenie: 7/10
Ježišove deti Ameriky (r. Spike Lee)
Jeden z „guruov“ amerického indie - filmu Spike Lee prišiel a zvíťazil. Ježišove deti Ameriky podľa môjho názoru s prehľadom vedú nad ostatnými zúčastnenými. O scenár k filmu sa postarali režisérovi súrodenci Cinqué a Joie (objavili sa napríklad v Káve a cigaretách Jima Jarmuscha). Lee sa už zúčastnil na podobnom projekte, „antológii“ Ďalších desať minút I. a jeho príspevok o prezidentských voľbách patril tiež medzi špičkové.
V príspevku do Neviditeľných detí sa opäť venuje silnej sociálnej kritike: problémom je mladučká Blanca, ktorej rodičia sú HIV pozitívni narkomani. Ako sa s týmto spôsobom vysporiada rodina, škola, ktorú Blanca navštevuje a Blanca sama? To sú otázky, ktoré Lee kladie, no na rozdiel od iných, dáva aj odpovede, neuhýba pred nimi. A navyše, spomedzi všetkých zúčastnených ponúka najsilnejší katarzný moment. Hodnotenie: 10/10


Bilu a João (r. Kátia Lundová)
Spolu režisérka presláveného Mesta bohov prináša príbeh dvoch súrodencov, ktorí sa v Sao Paule snažia zarobiť peniaze predajom všetkého, čo sa im podarí nájsť na uliciach. Film zaujme podarenou scénou, v ktorej Lundová vytvára paralelu medzi deťmi s vozíkom a automobilovými pretekmi (tie vidíme v niekoľkých záberoch na monitore hracieho automatu). Lundovej sa darí vystihnúť hektickú atmosféru veľkomesta a osamelé pretĺkanie sa dvojice detí medzi množstvom ľudí a špiny (vo viacerých významoch). Hodnotenie: 7/10
Jonathan (r. Ridley Scott a Jordan Scottová)
O réžiu tohto príspevku sa Ridley Scott „podelil“ so svojou dcérou Jordan. Nakrútili výtvarne pôsobivé, vysoko symbolické podobenstvo o vojnovom fotografovi, ktorý prestáva psychicky zvládať svoje povolanie. Počas prechádzky lesom kdesi na vidieku doslova skočí späť do svojho detstva a my sa spolu s ním ocitáme v snovom svete. Precízne obrazové kompozície, dôsledná práca s hmlou v lesných scénach, to všetko vytvára dojem inej reality, do ktorej sa Jonathan (David Thewlis) pod psychickým tlakom utieka. Hodnotenie: 9/10


Ciro (r. Stefano Veneruso)
Asi najslabší zo všetkých príspevkov. Režisér nedokázal zaujať ani témou (opäť detská kriminalita), ani spracovaním, ktoré sa síce snaží tváriť „umelecky“, no vzhľadom na tému je samoúčelné. Obrazové kompozície sú síce pekné, no nepodporujú ani vyjadrenie pocitov postáv, ani výrazne nenapomáhajú rytmizácii filmu. Celkovo – pekné, ale prázdne. Hodnotenie: 4/10
Song Song a Malá Mačička (r. John Woo)
V prípade Neviditeľných detí by sme mohli povedať, že platí: to najhoršie na koniec. Po Venerusovom príspevku nasleduje ďalší nie príliš vydarený, tentoraz z dielne majstra „krvavého baletu“ Johna Wooa. Hoci je remeselné spracovanie mimoriadne kvalitné, platí v podstate to isté, čo o predchádzajúcom dielku“ je príliš samoúčelné. Možno ide z mojej strany o nie dôsledné pochopenie ázijskej mentality, no z môjho pohľadu prakticky z každého záberu Woovho filmu tryská pátos v nezdravých dávkach. Štruktúra rozprávania je síce komplexná, príbeh graduje, no v momente, keď by malo prísť k očistnej katarzii, dochádza skôr k trpkým úsmevom na tvári. Päť bodov teda filmu udeľujem za precízne remeslo, aj po stránke rozprávania. Hodnotenie: 5/10
Čo dodať na záver? Film Neviditeľné deti vám ako celok odporúčam. Nič nie je dokonalé, a tak ani v tomto prípade nečakajte zázraky od každého z príspevkov. Avšak nájde sa medzi nimi niekoľko mimoriadne silných (Lee, Scott), niekoľko zaujímavých (Lundová, Kusturica) a tie ostatné nijako neublížia. Celkové hodnotenie je teda 7/10.
All the Invisible Children (Fran./Tal., 2005) Réžia: Emir Kusturica, Ridley Scott, Mehdi Charef, John Woo, Stefano Veneruso, Kátia Lundová, Spike Lee