Petra Parkera pohrýzol tak trochu ožiarený pavúk, X-Meni sa tak narodili, Tony Stark môže ďakovať svojej hlave a zázemiu. Bruce Banner sa môže poďakovať nehode pri pokuse s gamma žiarením. V krvi mu kolujú zmutované krvinky, ktoré v kombinácii s adrenalínom menia farbu do zelena. Celá táto premena má negatívny vplyv nielen na jeho organizmus – stáva sa z neho zlostný zelený (zl)obor Hulk, ale najmä na jeho okolie, meniace po Hulkovom zásahu svoju štruktúru na štrk (napríklad).

                


Marvel Comics predstavil Neuveriteľného Hulka v rovnomennom komikse Stana Leea a Jacka Kirbyho prvý krát v roku 1962. Odvtedy vznikli televízne seriály, videohry a tri filmy: televízny The Incredible Hulk (1977), ktorý sa pretavil do jedného zo seriálov, s Billom Baxbym ako Dr. Davidom Bannerom a bodybuilderom Louom Ferrignom ako Hulkom (V dobe, kedy „pravé“ svaly mali prednosť pred CGI, Lou Ferrigno dostal prednosť pred Arnoldom Schwarzeneggerom doslova o 3 palce.) a dva „klasické“ filmy: Hulk s Ericom Banom (2003) a Neuveriteľný Hulk s Edwardom Nortonom (2008). Ako už iste viete, práve posledný z menovaných je filmom, ktorý nás v tomto momente zaujíma najviac. Nový muž na pozícii režiséra – Louis Leterrier (Odtrhnutý z reťaze, Kuriér 2) to rozhodne nemal ľahké. Hulk Anga Leea patrí (pre mňa nepochopiteľne) medzi opovrhované filmy, Edward Norton údajne denne dopĺňal scenár s úmyslom ponechať Hulkovi nejaký ten psychologický rozmer (na zamyslenie) a Leterrier sám chcel nakrútiť Neuveriteľného Hulka ako akčný a drsnejší film. 


Bruce Banner (Edward Norton) sa na istý čas „dobrovoľne“ odsťahoval do Brazílie, kde sa dal na meditáciu, kontrolované dýchanie, bojové umenia a nádennícku prácu v miestnej sódovkárni. Všetko preto, aby si oddýchol od mužov v zelených maskáčoch a naučil sa kontrolovať svoj hnev a pulz – teda zeleného muža v sebe. Z Neuveriteľného Hulka mohol byť neuveriteľne pitoreskný meditatívny film o sociálnych problémoch v sódovkárskom priemysle latinskej Ameriky a o zvládaní vnútorných obrov nebyť nepozornosti a malej kvapky krvi v limonáde exportovanej do Spojených štátov. Generál Thaddeus „Thunderbolt“ Ross (William Hurt) je totiž stále v pozore a práve vďaka tej kvapke krvi aj na horúcej stope. A má i novú „zbraň“ – fanatického supervojaka Emila Blonskeho (Tim Roth), chemicky a geneticky modifikovaného na nezničiteľného až obludného (Abominal).
V rámci možných očakávaní je dejová premisa v zásade veľmi jednoduchá s hlavným účelom poslúžiť ako sieť pre rozloženie jednak Bannerových a Hulkových akčných ako i Bannerových neakčných scén. Najmä tie druhé slúžia ako priestor pre dokreslenie Bruceových snáh zbaviť sa Hulka, alebo aspoň ho ovládnuť; zároveň sú v Neuveriteľnom Hulkovi asi po prvý raz vôbec tematizované (hoci len náznakovo) úskalia sexuálneho života – veď viete, čo sa stane, keď jeho pulz vyletí. 


Scenár série „Basic“ s trochu vŕzgavými vedľajšími líniami dvíha z odtieňov šedej jednak Leterrierov cit pre akciu a tiež jeho herecký ensámble. Neuveriteľný Hulk kombinuje hit posledného obdobia – parkour na všetky možné spôsoby, a klasiku v podobe prestreliek a hand-to-hand kombatu veľkých agresívnych stvorení (z ktorých jednému fandíme). Zároveň s posunom filmu na akčnejšiu pôdu sa posúva aj samotná postava Hulka do pozície, v ktorej by mohla byť využiteľná v pripravovaných The Avengers – náznaky plánovaného prepojenia po Iron Manovi možno nájsť i tu (a nemám na mysli už obligátne cameo Stana Leea).
Kráľmi filmu aj bez rádioaktívneho mutagénu sú jednoznačne Norton a Roth. Ich charizma a prirodzenosť, s akou sa zhostili svojich rolí dodáva postavám Bannera a Blonskeho ako jeho veľmi nebezpečného protivníka ten správny opačný náboj. Z dvojice mal o niečo ťažšie postavenie práve Norton, nakoľko, paradoxne – pravdepodobne v rámci snahy čo najviac sa odlíšiť od predchodcu, ktorý tých tráum a rám mal viac než dosť, je hlavná postava napísaná pomerne stereotypne, nezáživne a tak trochu nedbalo. Nebyť Nortona (alebo niekoho obdobného) Neuveriteľný Hulk by len tratil. Roth si pre zmenu užíva herecky vďačne fanatického Blonskeho do posledného dychu. V „civile“ však medzi nimi chýba iskra, čo ale jeden z globálnejších problémov filmu – pnutie medzi postavami funguje poslabšie, skôr mechanicky ako kauzálne. Kým v prípade Banner / Hulk – Blonsky / Abominal vyplýva napätie z opačného postoja k „tomu vo mne“, pri ostatných postavách motivácie a vzťahy trochu kolíšu, najmä na škodu Bruceovej lásky Betty stojacej akoby mimo všetko – aj vďaka tomu pôsobí Liv Tyler pomerne nevýrazne a herecky neujasnene. 


Ešte by sa dalo hľadať a vyčítať, no mnohé veci si buď neuvedomíte alebo si ich uvedomíte až doma po filme. Niektoré možno zarezonujú hneď (efekty), ale Leterrier je tu, zachraňuje, zdatne maskuje a inak úspešne dorovnáva nestabilitu základne filmu. (Na škodu veci ostal pri záverečnom zostrihu v úzadí.) Neuveriteľný Hulk je tentoraz viac o Hulkovi a jeho „talente“, o jeho pohľade na Dobré / Zlé, čo film ilustruje vo viacerých scénach. Čo sa týka akcie, ide na ňu priamočiaro a robí ju veľkú a ničí, demoluje, rozbíja, trhá, láme, vybuchuje. Samotný Hulk vyzerá zlovestnejšie, je temnejší, s vyrysovanejšími črtami tváre i muskulatúry a je v zásade „vymodelovaný“ plastickejšie než je napísaný.
V konečnom dôsledku je Neuveriteľný Hulk ako film celistvejší, s vyrovnanejším tempom než Iron Man, hoci do obrov minulého leta má ďaleko. Zatiaľ čo Transformers môžu byť Marvelu & Co. ukradnutí, vo vytvorení protiváhy k uhladenému Iron Manovi / Starkovi možno šípiť ďalšie prípravy na ultimatívny stret toho naj od Marvelu. A áno, podobne ako v Iron Manovi, aj tu malý bonus na záver – tentoraz pred titulkami. Dokonca sú tie „háčiky“ dva.
The Incredible Hulk (USA, 2008, 112 min.) Réžia: Louis Leterrier. Scenár: Zak Penn. Kamera: Peter Menzies Jr.. Strih: Rick Shaine, John Wright. Hudba: Craig Armstrong. Hrajú: Edward Norton, Liv Tyler, Tim Roth, Tim Blake Nelson, Ty Burrell, William Hurt, Christina Cabot