Trailer Nehanebných bastardov verbuje na akčný trhák o bande likvidujúcej nacistov s Bradom Pittom v čele. Nenechajte sa však zmiasť jeho za A: vizuálnym dynamizmom (dejiny sa až na pár výnimiek uvaria v sede a počas ležérneho postávania,), za B: hviezdnou dominanciou (Bradov part je disciplinovane upozadený v prospech ďalších hereckých árií), za C: anglickými dialógmi (nepôjde o slaboducho americký inscenačný model, hrdinovia konverzujú v niekoľkých svetových jazykoch, hlavne však tak, ako im zobák narástol) a za D: načrtnutou dejovou schémou (v kotli histórie sa toho blanžíruje omnoho viac, resp. skutočná dráma tohto filmu má iných protagonistov). Tarantinovo rozhodnutie pojednať o jednej z najtragickejších epoch ľudských dejín ešte neznamená, že prídeme o akúkoľvek zábavu.



Jednotka zúrivých amerických Židov lačných po pomste sa rozhodne zúčtovať s dejinami na vlastnú päsť. Pod vedením bodrého veterána s južanským akcentom, polovičného Apača Alda Rainesa (Pitt), nakladá s protivníkmi v duchu old-schoolových pravidiel divokého západu. V popredí však už od začiatku exhibuje temná postava Tretej ríše, plukovník Hans Landa (vynikajúci Christoph Waltz). Jeho pričinením sa víťazné ťaženie na najvyššie hlavy partaje mierne skomplikuje. Netušenú paralelnú akciu plánuje aj pôvabná majiteľka parížskeho kina, židovka Shosanna Dreyfusová. Hitler prežíva zvyčajnú hystériu moci, Goebbels dojatie nad svojím najjagavejším propagandistickým opusom Pýcha národa.    

Nehanební bastardi patria do pomerne svojráznej čeľade historického filmu. Reálne postavy a udalosti sa permanentne skresľujú a strácajú pod výbuchmi autorskej imaginácie. Tarantino vidí svet danej epochy pohľadom amerického dorastenca odkojeného naddimenzovaným hrdinstvom mužov, ktorí vzali zákon do vlastných rúk a ešte zábavnejšími pestvami ich antagonistov. Výsledkom je parafráza, ktorá odhadzuje všetky morálne kritériá a opája čistou radosťou z hry. Odmieta skutočné dejinné súvislosti, psychologickú drobnokresbu charakterov a vyhýba sa tak zvyčajnému sentimentu a moralizovaniu (viď. Predčítač). 


Nejde mu o historickú presnosť a triezvosť, Tarantinovo nadšenie z fabulácie má blízko k bujarej poetike detských nezbedností typu Gombíková vojna, kde jedni ušijú podfuk na druhých a všetko je strašne do popuku. Tie boli s postupujúcim dospievaním autora obohacované o rituály drsnejších žánrov (skalpovanie, ornamenty hákových krížov vyrezávané do kože, rozbíjanie lebky baseballkou atď.) ako pozostatky z nocí prebdených nad zošitovou literatúrou. Verný naturelu cinefila cituje americké vojnové snímky aj nemecké propagandistické šlágrse, postupy známe z melodrám, westernov - so špecifickým momentom odvety, ktorej sa prekvapivo ujímajú ženy (Jackie Brownová, Nevesta z Kill Bill, Shosanna). Radostná oslava poetiky braku (ak si dovolíme pod tým rozumieť hrubozrnné príbehy vyšívané podľa konvencií daného žánru) spojená s vášnivým obdivom k filmovému médiu a jeho dejinám je to, čo máme na Tarantinovi najradšej.
Namiesto mrštných akčných scén sa na plátne rozhostia dlhé, pomerne chronologicky radené konverzačné sekvencie, v ktorých Tarantino demonštruje svoje majstrovstvo na poli jazyka. Dialóg predstavuje dominantný prvok jeho filmového myslenia, základnú naratívnu a rytmizujúcu zložku. Sochanie charakterov a dejových situácií je reprezentované v reči a prostredníctvom reči. Nielen to, čo sa hovorí ale aj spôsob, akým sa to vysloví je spúšťačom množstva dejových zvratov. Kaskády rinúcich sa slov (prelievané v Pulp Fiction) sa zmenili na koordinovanú a funkčne vyskladanú mozaiku relevantných informácií. Reč je však pre Tarantina stále fetišom, pomocou ktorého možno slastne lavírovať po povrchu a nebadane sa tak dopátrať ku skrytej povahe vecí. 


Posun medzi hrdinami jeho starších filmov (zlom niekde medzi Pulp Fiction a Jackie Brown) spočíva hlavne v tom, že prví sa prevažne nudia a ponevierajú, kým tí druhí pohybujú (Jackie a Nevesta aspoň tými svojimi) dejinami. Je však v podstate jedno, či ide o letušku provinčnej nízkonákladovej spoločnosti, prerasteného povaľača s flintou za opaskom, alebo beštiálneho politického činiteľa. Rozdeľuje ich len hranica svojprávnosti fikčných kráľovstiev (titulok uvádzajúci do deja: Kde bolo, tam bolo, vo Francúzsku okupovanom nacistami), v ktorých sa môže stať čokoľvek. Vznikol svojím spôsobom majsterštyk, ktorý z nás na chvíľu sňal bremeno dejín tým, že nám naservíroval svoje.
Inglourious Basterds (USA/Nemecko, 2009, 153 min.) Réžia: Quentin Tarantino. Scenár: Quentin Tarantino. Kamera: Robert Richardson. Hrajú: Brad Pitt, Mélanie Laurent, Christoph Waltz, Eli Roth, Michael Fassbender, Diane Kruger, Daniel Brühl, Til Schweiger