Ďalší ročník IFF Karlove Vary pozná svojich víťazov. Jedným z nich je aj hraný film Nech je svetlo dokumentaristu Marka Škopa (Zvláštne uznanie ekumenickej poroty). Ten priniesol sošku aj hlavnému protagonistovi Milanovi Ondríkovi. Snímka s biblickým názvom sa snaží vniesť svetlo tam, kde nastala veľká tma. A je dobré, že tvorca zvolil formu hraného filmu. Z pálčivej témy silnejúcej polovojenskej organizácie na Slovensku tak vykresal emotívny príbeh s potenciálom osloviť širšie publikum.

Pojem militantnej mládežníckej domobrany sa u nás skloňuje už nejaký čas a oceňovaného filmára takisto nenechala chladným. Hrozbu prameniacu v komunite, kde sú mladí ľudia vedení ku xenofóbii, premietol do filmu, v ktorom popri viacerých háklivých témach rezonuje najsilnejšie. Marko Škop zasadil príbeh svojho filmu do prostredia s vysokou nezamestnanosťou. Jeden z manželov tak musí cestovať za prácou do zahraničia. V tomto prípade je to tesár Milan, ktorý väčšinu času trávi v Nemecku a k svojej manželke a trom deťom sa vracia len na sviatky.
KINEMAVIDEO5021.
Sú Vianoce a dobromyseľný Milan si to opäť raz namieril domov. V rodnej obci ho víta ustarostená manželka Zuzka spolu s potomstvom. Najstarší z nich Adam nezdieľa sviatočnú radosť svojich mladších súrodencov. Zdá sa však, že nepôjde len o vzdor patriaci k tínedžerskému veku. Za jeho smútkom, zadumanosťou a tajnostkárstvom sa skrýva niečo oveľa hrozivejšie.
Nasledujúce dni pomaly odkrývajú pôvod chlapcových problémov. Spočiatku nejasné okolnosti samovraždy Adamovho spolužiaka čoskoro povedú k odhaleniu krutého šikanovania. Adamovi sa pod otcovým nátlakom postupne rozväzuje jazyk. Mládežnícka organizácia uzurpujúca si moc a šíriaca strach začína ukazovať svoju silu aj dospelým. Po spravodlivosti bažiaci Milan to však nemieni nechať len tak a svoju rodinu chce ochrániť za každú cenu.

Tvorca buduje atmosféru strachu veľmi dômyselne. A hoci zakomponoval do príbehu príliš veľa tematických rovín, z ktorých každá by uniesla svoj vlastný film, na ústrednom príbehovom fronte organizovanej agresivity funguje veľmi dobre. Podobne ako vykreslenie bezbrannosti hlavy rodiny paradoxne so záľubou v zbieraní zbraní.
Nech je svetlo skratkovito poukazuje na sociálne problémy, tradičné zmýšľanie, homofóbiu, držanie zbraní, korupciu v policajných radoch a konfliktné viacgeneračné vzťahy medzi otcom a synom. Hoci ich môže tvorca v priestore jedného filmu len málo rozvíjať, v konečnom dôsledku všetky slúžia ako spojovací článok smerujúci k významnému leitmotívu.

Jednou z najsilnejších stránok filmu je výkon Milana Ondríka v úlohe hlavy rodiny so silným zmyslom pre spravodlivosť. Jeho herecký koncert posúva snímku do vyššej ligy podobne ako atmosféra desu vznášajúca sa nad celým filmom a odkaz na novodobý militantný fenomén. Scenárista a režisér v jednom vysiela spoločnosti varovný signál pred extrémistickým javom plným nenávisti nenápadne prenikajúcim do radov polície, profesionálnej armády, ale aj cirkvi.
Do dedinského prostredia zapasoval fiktívny príbeh jednej obyčajnej rodiny. Tvorcu zaujíma najmä človek milión a takého nám predstavuje aj vo svojom najnovšom filme. Od komorného príbehu Evy Novej sa presunul k univerzálnejšiemu problému. Pri troche (ne)pozornosti sa môže týkať každého rodiča násťročného.
Nech je svetlo (Slovenská republika / Česká republika, 2019, 93 min.)Réžia: Marko Škop. Scenár: Marko Škop. Hrajú: Milan Ondrík, František Beleš, Zuzana Konečná, Ľubomír Paulovič, Katarína Kormaňáková, Maximilián Dušanič, Daniel Fischer, Csongor Kassai ...