Pred dvomi rokmi nakrútila slovenská filmárka Anna Grusková dokumentárny film o sionistickej aktivistke Gisi Flesichmann s názvom Rabínka. Na popud riaditeľa Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislava Mičeva sa pustila do tematicky príbuzného materiálu o protifašistickej bojovníčke Chavive Reickovej a nakrútila dokumentárny film Návrat do horiaceho domu.Chaviva Reicková, bystrická Židovka, ktorú druhá svetová vojna donútila opustiť rodné mesto a rodinu. To ju neodradilo od toho, aby sa sem vrátila ako príslušníčka palestínskych vojnových síl zapojených do boja proti fašizmu v Slovenskom Národnom Povstaní. Chavive sa vypomstila prílišná odvaha, na Slovensku nachádza spolu s ďalšími stovkami ľudí, ktorí sa postavili proti nacistom, smrť…

KINEMAVIDEO3431.Návrat do horiaceho domu pripomína hrdinstvo tejto silnej ženy ale aj všetkých, ktorí sa zapojili do bojov proti fašizmu v SNP. V druhom pláne predstavuje Chavivu ako svojsky tvrdohlavú a kontroverzne neprispôsobivú, jej rebelantstvo je sympatické. Zároveň otvára tému, ktorá bola dosiaľ prehliadaná: ženy účastníčky SNP. Na malej vzorke vybraných príslušníčok slovenskej armády sa snaží porovnať a priblížiť motivácie žien vtedy a teraz. Prečo sa rozhodnú vstúpiť do armády? Chaviva sa pre armádu rozhodla v čase vojny, dobrovoľne zvolila nebezpečenstvo, chcela pomáhať, možno pomstiť rodinu vyvraždenú nacistami… Dnes sú dôvody výhradne pragmatické, ženy núti finančná situácia.
Časy sa zmenili, vo filme sa objavia zábery osláv SNP, kamera sa zameria na úradujúceho župana Mariána Kotlebu. Kotlebu, ktorý odmietol položiť veniec obetiam SNP. Kraju, ktorému dal nacizmus pocítiť svoju silu azda najkrvavejšie z celého územia Slovenska vládne ultranacionalista… Film naznačil paradox “opakovania historických chýb”. Niečo nie je v poriadku. Zabúdame. A to je dôvod, prečo by mali vznikať filmy o silných a odhodlaných osobnostiach, pripomínať nám, že malá chyba môže veľmi ľahko opäť vymknúť dobu z pántov a spôsobiť spúšť.

Autorska sa snaží sprítomniť vo filme Chavivu Reickovú nie len v obraze prostredníctvom početných fotografií a archívnych materiálov, ale aj komentárom, ktorý supluje hrdinkin “hlas”. Táto forma predstavuje zvnútornenie Reickovej sveta, vysvetľuje jednotlivé situácie z jej pohľadu, čím dopĺňa rozprávanie pamätníkov SNP, Chaviviných rodinných príslušníkov či priateľov. Paleta respondentov je pestrá, Grusková sa snaží na nič nezabudnúť, nič nevynechať. Cítiť, že má látku dobre zmapovanú. O to viac zamrzí, že vo výsledku nemožno film označiť za komplexný, či “úplný”. Chýba mu hlavný motív a jeho sústredené prehlbovanie.
Režisérka síce povedala mnoho, tému obchytala zo všetkých možných strán, snažila sa dávať veci do širších súvislostí, rozoberá minulosť v kontexte s prítomnosťou, no nepodarilo sa jej do problému preniknúť. Na mieste je obava, že mladšie ročníky budú z filmu zmätené. Nie je celkom správne vnímať film ako učebnú pomôcku, aj keď zobrazené udalosti prinášajú nový pohľad na tému holokaustu, ukazujú súvislosti, o ktorých sa dosiaľ nerozprávalo. Film popisuje, neanalizuje, zobrazuje, no je bez výraznejšieho názoru, rekapituluje miesto toho, aby prenikol do problému. Akoby sa autori snažili byť potichu, nedať príliš najavo svoj názor. Film tak nevyvolá v divákovi takmer žiadne otázky, je slabým čajom, zhŕňajúcim štandardné konštatovania. Fakty a čísla na pozadí príbehu ženy. Grusková dokáže o hrdinke rozrpávať veľmi pekne, má ju skutočne zmapovanú, no do filmu sa tej krásy dostalo žalostne málo, chýba mu iskra, či autorské zanietenie.

Režisérka je invenčná, archívne materiály sú postpordukčne upravené, film má svoj rytmus, je dynamický, čo docielili častou zmenou prostredí a respondentov. Aj napriek závažnej téme cítiť slobodu, Grusková je realistická, vyhýba sa tlaku na city, či pátosu, na aký sme zvyknutí v obdobných dokumentoch. Je mladícky svieža, presne ako Chaviva Reicková. Mám však pocit, že Chaviva sa stráca v nánose výpovedí, žiada si posilniť, povýšiť jej “životnú cestu” na predmet rozprávania.
Film je tematicky neujasnený, chýba mu cieľ, za ktorým by sa hnal, v istých momentoch ide o listovanie starým fotoalbumom. Obrazy neobsahujú informácie, ktoré by nás posúvali ďalej. Grusková ilustruje, nerozpráva…Cítiť tlak, prispôsobenie sa “žánru” školského filmu. Návrat do horiaceho domu celkom úplne nefunguje ani ako učebná pomôcka, ani ako ucelený film určený do kinodistribúcie. Aj napriek spomínaným nedostatkom je film dôležitý. Tvorí ďalšiu tehlu v budovaní národných spomienok a stojí za to poznať jednotlivé príbehy hrdinov, ktorí nám vybojovali slobodu a to na úkor vlastných životov.Chaviva si zaslúži za svoje činy úctu a filmári jej ju vzdali inteligentne, na esteticky príjemnej úrovni, za ktorú si zase ich film Návrat do horiaceho domu zaslúži svojho diváka.Návrat do horiaceho domu (SR, 2014, 70 min.)Scenár a réžia: Anna Grusková.  Hlavný kameraman: Ivo Miko