Ako už býva obľúbeným zvykom severskej kinematografie, hlavný hrdina filmu Na sever – Jomar – nie je úplne „normálnym“ človekom, ale má menšiu psychickú poruchu: trpí  úzkosťami. Práca na lyžiarskom vleku ho už nebaví, na psychiatrickej klinike sa dožaduje toho, aby si ho tam nechali. Jediným potešením je preňho (okrem alkoholu) dokumentárny cyklus o najväčších cestných nešťastiach v tuneloch. V takomto rozpoložení ho nájde dávny priateľ / „priateľ“ – ktorý mu prebral ženu, teraz ju však opúšťa, a prehovára Jomara, aby išiel za ňou a za vlastným 4-ročným synom. Jomar sa vyhovára, že nemôže cestovať autobusom, pretože v ňom trpí úzkosťou. Až požiar chatky, v ktorej býva, ho vyprovokuje k činu. Jednoducho nasadne na snežný skúter a  vydá sa na cestu: na sever, do malej dedinky, kde žije jeho bývalá so synčekom. 





 
Na svojej ceste Jomar postretá rôznych zaujímavých ľudí: napríklad teenagerku, ktorá žije na samote so starou mamou, mladíka, ktorý ho najskôr obviní z homosexuality, ale potom v Jomarovi nájde spriaznenú dušu, alebo takmer rozprávkového starčeka, žijúceho v stane priamo na zamrznutom jazere, s reťazou priviazanou na jednom konci na vlastnej nohe, na druhom konci upevnenou na snežnom skútri... Význam a symboliku každého zo zvláštnych pocestných a ich životov nie je jednoduché len tak ľahko dešifrovať, ale o to viac to nabáda divákov k premýšľaniu. Možno každý z nich predstavuje jednu etapu života človeka. Možno v niektorých Jomar videl kúsok zo samého seba, iným priniesol niečo do života on, ďalší ho usmernili a povzbudili, a tak ako prišli, tak aj odišli. Napokon, pozná to každý človek z vlastného života. 





Je to v podstate poetické road-movie o ceste nielen v geografickom zmysle, ale aj o ceste životom –  pripomína The Straight Story Davida Lyncha. Aj tak sa však zdá, že snímke niečo chýba. Nie hĺbka, ani melanchólia, ani podnet k rozmýšľaniu, ale niečo medzi tým, azda akási blízkosť: film si totiž od diváka udržuje istý odstup, ste odkázaní pozerať sa naň  z priveľkej diaľky.
Napriek tomu treba uznať, že film je nakrútený celkom príjemne, dalo by sa povedať, že odľahčene: nezaťažuje zbytočnými odbočkami, či vedľajšími dejovými líniami, nehovorí ani neodhaľuje toho priveľa, neutápa sa v žiadnom motíve pridlho, nerieši, nevracia sa, nerozpitváva. Putuje jednoducho ďalej, „na sever“.


Divákom utkvie v pamäti výborný soundtrack, o ktorý sa postarala nórska jazzovo-folková skupina Ola Kvernberg Trio. Dodáva snímke svojskú atmosféru, ktorá aj z depresívnych rozľahlých snehových plání nakoniec urobí celkom príjemné prostredie.
Na sever v réžii skúseného dokumentaristu Rune Denstada Langloa, ktorého označujú za „začínajúcu hviezdu“ vás na jednej strane nesklame, ale na druhej strane vo vás ani nezanechá nezmazateľnú stopu. A možno je to aj jeho úmyslom: len tak jemne brnknúť o nejakú strunu v divákovom vnútri a čakať, čo spôsobí...
Nord (Nórsko, 2009, 78 min.) Réžia: Rune Denstad Langlo. Scenár: Erlend Loe. Kamera: Philip Igaard. Strih: Zaklina Stojcevsk. Hudba: Ola Kvernberg. Hrajú: Anders Baasmo Christiansen, Kyrre Hellum, Marte Aunemo, Mads SjNgĆrd Pettersen, Lars Olsen, Astrid Solhaug, Even Vesterhus