Uvedenie najnovšieho diela Martina Scorseseho predchádzali rôzne ohlasy: zo zámoria sa ozývali hlasy o „filme roka“, nešetriace superlatívmi. Na druhej strane niektorí českí kolegovia hovorili o sklamaní, najslabšom Scorseseho filme a podobne. Ako to teda s Na druhej strane je?

Skutočne nemá zmysel opisovať príbeh. Ak ešte neviete, o čom Na druhej strane je, prečítajte si anotáciu, alebo, ešte lepšie, vydajte sa rovno do kina a zistite na vlastné oči. Priznávam sa, Volavku (Internal Affairs) som nevidel a skutočne neviem, ako je na tom slovenský divák so znalosťou originálu. Tak či onak, Scorseseho dielo je natoľko životaschopné a vyrovnané, že mi neznalosť predlohy ani v najmenšom nebránila užiť si ho (možno je v tomto prípade výhoda na mojej strane: nie som nútený hľadať „prehrešky“ proti originálu).
Vnímajúc teda Na druhej strane mimo kontextu ázijského predchodcu, odhaľuje sa hneď niekoľko pozoruhodných momentov. Okrem príbehu samotného, ktorému sa tu nebudeme venovať, je to pozoruhodné vykreslenie sveta organizovaného zločinu a zároveň sveta ulíc, kde sa po poriadny výprask či rovno guľku do hlavy nechodí ďaleko. Precízne vykreslenie prvého spomínaného sveta (teda organizovaného zločinu) pripomína geniálne a majstrovské Kasíno. To prinieslo dôsledný portrét jednej z inštitúcií v tomto bizarnom, surovom, no skutočnom svete. Na druhej strane sa venuje „inštitúcii“ inej – ulici. Aj tá má v Scorseseho tvorbe svoje zastúpenie, za všetky diela s touto „spredmetnenou kulisou“ spomeňme len oslavovaného Taxikára. Vari sa dá povedať, že Scorsese sa svojím zatiaľ posledným opusom vracia k témam, ktoré sú mu blízke, ktoré pozná. Dôvod na radosť? 


Odpoveď na túto otázku je jednoznačná: áno! Na druhej strane predstavuje Scorseseho na vrchole síl, reflektujúceho moderné postupy, no nezabúdajúceho na to, čo vie naozaj majstrovsky: rozprávať košaté a komplexné príbehy s množstvom vedľajších motívov bez toho, aby sa mu rozpadli pod rukou. Všetko drží pevnou, skúsenou rukou Pána Režiséra, od vedenia hercov cez kompozičné riešenie záberov (v tomto prípade moje srdce niekoľkokrát skutočne zaplesalo radosťou) po hudobnú dramaturgiu. Všetko sa tu spája do neuveriteľne súdržného a kompaktného celku, ktorému môžem prisúdiť len jeden titul: opus. Ale postupne.
Režisér si vybral hercov, ktorí tvoria takpovediac súčasnú (hollywoodsku?) hereckú elitu. Po Letcovi znovu obsadil do jednej z hlavných úloh Leonarda DiCapria a viedol ho, odvážim sa tvrdiť, k ešte lepšiemu výkonu než v role Howarda Hughsa. DiCaprio predvádza od scény jeho „buzerácie“ pri prijímacom pohovore cez napínavé momenty hroziace jeho odhalením až po scény, v ktorých sa dožaduje svojej identity, uhrančivé, mimoriadne sugestívne herectvo. Mimika tváre, gestikulácia, intonácia hlasu – to všetko DiCaprio ovláda v Na druhej strane priam majstrovsky a jeho charakter je tak mimoriadne živý, rozporuplný, s vnútornými protikladmi a bojmi tryskajúcimi na povrch prostredníctvom výrazu tváre. Okrem DiCapria rovnako excelujú Matt Damon aj veterán Jack Nicholson. Damonova rola je v istom zmysle opakom DiCapriovej, preto je jeho herectvo tlmenejšie, no tiež pôsobivé. No a Nicholson ako šéf lokálneho podsvetia je opäť vo svojom živle, cynický, brutálny, diabolský. Je radosť sledovať túto hereckú polyfóniu, ich interakcie, ale aj individuálne výstupy. Netreba zabúdať ani na dôsledne obsadené vedľajšie (Mark Wahlberg, Alec Baldwin – áno, aj ten, Ray Winstone) či celkom malé úlohy. Scorsese opäť (ako už mnohokrát) dokázal, že pracovať s hercami vie skutočne dokonale. 


Svoj ohromný talent preukazuje Scorsese aj pri samotnom rozprávaní príbehu: jeho prísne sústredenie na komplikovaný dej je pozoruhodné. Napínavé scény sa tu striedajú s uvoľňujúcimi (čiernohumornými a cynickými) momentmi, explicitné násilie s chvíľami pokoja s ľahkosťou, akú možno autorovi iba závidieť. Prechody sú dokonale kontinuálne a prirodzené, všetko na seba nadväzuje a do seba zapadá. Nejde o mozaiku či skladačku, ale o ohromný veľkorozmerný obraz, kde sú všetky komponenty a jednotlivosti pozoruhodne zladené. Použitie hudby dokáže dodať potrebné emócie dialogickej scéne, kamera a strih tu dokážu rytmizovať prechody medzi napínavými a pokojnými scénami bez toho, aby na seba strhávali pozornosť. V tomto prípade sa všetko podriaďuje výsledku, nič nie je samoúčelné: komplexnosť je hlavným pilierom Scorseseho diela.
Dá sa teda povedať, že Na druhej strane ukazuje Scorseseho tak, ako ho poznáme a ako ho (aspoň ja) obdivujeme. Počas projekcie som sa na hodinky nepozrel ani raz, čo pri stopáži filmu nie je maličkosť. „Marty“ ma jednoducho dostal od prvej scény až po posledný, úžasne cynický a zábavný záber. „Zhltol“ som mu všetko aj s „navijákom“. Pre mňa osobne je jeho dielo jedným z vrcholov hollywoodskej (resp. novo-hollywoodskej, resp. dnes už post novo-hollywoodskej) produkcie a Na druhej strane v tomto ťažení úspešne pokračuje. A určite naňho nezabudnem ani v koncoročnom bilancovaní kinosezóny. Ak vám tieto slová stačia, utekajte do kina. Ak nie, sami sa ukrátite o pozoruhodný film. Rozhodnutie je na vás. Z mojej strany je to tentoraz, ako vravia Ebert s Roeperom: Two Thumbs UP!
The Departed (USA, 2006, 152 min.) Réžia: Martin Scorsese. Scenár: William Monahan. Kamera: Michael Ballhaus. Hudba: Howard Shore. Hrajú: Leonardo DiCaprio, Matt Damon, Jack Nicholson, Martin Sheen, Alec Baldwin, Mark Wahlberg, Vera Farmiga, Ray Winstone, Anthony Anderson