|
Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
Nedeľa 22.12.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
Meniny má Adela
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
Úvodná strana | Včera Archív správ Nastavenia |
|
Kontakt | Inzercia |
|
Svet filmu |
|
|
Vyhľadávanie |
|
Pridajte sa |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
Mobilná verzia |
ESTA USA |
01. 02. 2012
Muži revolúcie
Zuzanu Piussi často označujú za ojedinelý zjav slovenskej dokumentaristiky. Už letmý pohľad do jej filmografie naznačí, že na relatívne lichotivom označení bude kus pravdy – Piussi si vyberá najmä témy, ktoré autori jej generácie takmer úplne ignorujú. Ešte počas štúdia dokumentárnej tvorby na VŠMU nakrútila film o činnosti Jednotky rýchleho nasadenia, o pár rokov neskôr pobúrila slovenskú homosexuálnu „komunitu“ obrazom jej radov v snímke Anjeli plačú, a v dokumente Koliba sa pokúsila vypátrať, čo za akcie a reakcie doviedli domácu kinematografiu do stavu, v akom sa nachádza dnes.
Minulý rok na festivale Pohoda v premiére uviedla dokument Nemoc tretej moci, ktorý publiku ponúkol pohľad do „chorých“ štruktúr slovenského súdnictva a ktorý v mnohom naznačil, akým spôsobom bude scenáristka a režisérka Piussi pristupovať k téme aj v nasledujúcom projekte.
V Mužoch revolúcie (s podtitulom Prízrak spolupráce) obracia pohľad smerom k novembru 1989 a prvým mesiacom kapitalistického Česko-Slovenska. Obdobie od polovice novembra do júna nasledujúceho roku, kedy sa uskutočnili prvé slobodné voľby, poskytuje materiál na niekoľko plnohodnotných filmových diel, sociologických či psychologických analýz. Zuzane Piussi sa podarilo vytvoriť útvar, nachádzajúci sa kdesi na ich pomedzí.
Autorský rukopis je citeľný od úvodných záberov - Piussi sa opäť štylizuje (?) do polohy investigatívnej „naivky“, ktorej túžba doplniť si prehľad dovoľuje klásť otázky prosté do takej miery, že by sa za ne hanbil aj podpriemerný publicista. Práve vďaka zdanlivej (??) naivite sa jej však darí vystupujúcich zbaviť strojenosti, neraz dokonca dostať do úzkych. Ján Budaj aj preto v istom momente sklamane opúšťa scénu, netušiac, že sa vo výsledku stane protagonistom diela. Jeho meno v súvislosti s prevratom, lustračným škandálom a údajnou spoluprácou s ŠtB, vyslovia takmer všetci „muži revolúcie“. Stáva sa symbolom rozčarovania, ktoré krátko po novembrových udalostiach naznačili, že nekrvácajúce preseknutie pupočníkovej šnúry rodiaceho sa režimu bolo možno príliš nežným riešením. Zuzana Piussi provokuje. Neštíti sa nechať respondentom priestor na prezentáciu značne subjektívnych postojov, ale spolu s ich výpoveďami publiku podáva aj informácie historicky podložené, archívnymi zábermi a fotografiami Juraja Bartoša ilustrované. Pozícia nestrannej pozorovateľky sa tak stáva obdivuhodne odvážnym rozhodnutím – divák si na základe miery vlastných vedomostí o problematike, chtiac-nechtiac doplní filmovú mozaiku, ktorá sama o sebe už z princípu nemôže ponúkať objektívny pohľad, a v prípade, že si vlastného vkladu nie je vedomý, môže autorku obviniť z manipulatívnosti. Piussi pritom netají, že vo filmovú objektivitu neverí. Jej cieľom je poskytnúť priestor na vyjadrenie osobám, ktoré ho na filmovom plátne počas uplynulých dvadsiatich dvoch rokov nedostali. Miera ich spokojnosti s vlastným vystúpením vo vyše hodinovom dokumente, závisí od schopnosti akceptovať, že jeho režisérka je v niektorých momentoch na zloženie respondentovej večere zvedavá podobne, ako na priebeh lustrácií. A že Jánovi Budajovi prisúdila symbolickú hodnotu...
Dokumentárny film Muži revolúcie má ambíciu vyvolať diskusiu a podnietiť ďalších tvorcov k spracovávaniu politických tém. Sama Piussi pripravuje pokračovanie, v ktorom sa plánuje zamerať na kauzu Gorila, pátrať po príčinách a súvislostiach. Nakoľko objavné bude jej pátranie, ukáže čas. Muži revolúcie: Prízrak spolupráce v konečnom dôsledku nepriniesli žiadne doteraz nezverejnené fakty a mnohé spomenutia hodné dokonca nespomenuli. Viacero dôležitých otázok však aj vďaka nim znova zaznelo a v súvislosti s udalosťami dnešných dní (kauza Gorila, predčasné parlamentné voľby, smrť Václava Havla,...) sa odpovedí na ne môže dožadovať ďalšia generácia. Možno aj členovia komisie Audiovizuálneho fondu pri nasledujúcom podobne tematizovanom filme uznajú, že čas na vykryštalizovanie osudov revolucionárov (???) už prešiel. Možno však nie. Muži revolúcie (Slovensko, 2012, 65 min.)Réžia: Zuzana Piussi. Scenár: Zuzana Piussi. Kamera: Zuzana Piussi. Strih: Zuzana Piussi
V Mužoch revolúcie (s podtitulom Prízrak spolupráce) obracia pohľad smerom k novembru 1989 a prvým mesiacom kapitalistického Česko-Slovenska. Obdobie od polovice novembra do júna nasledujúceho roku, kedy sa uskutočnili prvé slobodné voľby, poskytuje materiál na niekoľko plnohodnotných filmových diel, sociologických či psychologických analýz. Zuzane Piussi sa podarilo vytvoriť útvar, nachádzajúci sa kdesi na ich pomedzí.
Autorský rukopis je citeľný od úvodných záberov - Piussi sa opäť štylizuje (?) do polohy investigatívnej „naivky“, ktorej túžba doplniť si prehľad dovoľuje klásť otázky prosté do takej miery, že by sa za ne hanbil aj podpriemerný publicista. Práve vďaka zdanlivej (??) naivite sa jej však darí vystupujúcich zbaviť strojenosti, neraz dokonca dostať do úzkych. Ján Budaj aj preto v istom momente sklamane opúšťa scénu, netušiac, že sa vo výsledku stane protagonistom diela. Jeho meno v súvislosti s prevratom, lustračným škandálom a údajnou spoluprácou s ŠtB, vyslovia takmer všetci „muži revolúcie“. Stáva sa symbolom rozčarovania, ktoré krátko po novembrových udalostiach naznačili, že nekrvácajúce preseknutie pupočníkovej šnúry rodiaceho sa režimu bolo možno príliš nežným riešením. Zuzana Piussi provokuje. Neštíti sa nechať respondentom priestor na prezentáciu značne subjektívnych postojov, ale spolu s ich výpoveďami publiku podáva aj informácie historicky podložené, archívnymi zábermi a fotografiami Juraja Bartoša ilustrované. Pozícia nestrannej pozorovateľky sa tak stáva obdivuhodne odvážnym rozhodnutím – divák si na základe miery vlastných vedomostí o problematike, chtiac-nechtiac doplní filmovú mozaiku, ktorá sama o sebe už z princípu nemôže ponúkať objektívny pohľad, a v prípade, že si vlastného vkladu nie je vedomý, môže autorku obviniť z manipulatívnosti. Piussi pritom netají, že vo filmovú objektivitu neverí. Jej cieľom je poskytnúť priestor na vyjadrenie osobám, ktoré ho na filmovom plátne počas uplynulých dvadsiatich dvoch rokov nedostali. Miera ich spokojnosti s vlastným vystúpením vo vyše hodinovom dokumente, závisí od schopnosti akceptovať, že jeho režisérka je v niektorých momentoch na zloženie respondentovej večere zvedavá podobne, ako na priebeh lustrácií. A že Jánovi Budajovi prisúdila symbolickú hodnotu...
Dokumentárny film Muži revolúcie má ambíciu vyvolať diskusiu a podnietiť ďalších tvorcov k spracovávaniu politických tém. Sama Piussi pripravuje pokračovanie, v ktorom sa plánuje zamerať na kauzu Gorila, pátrať po príčinách a súvislostiach. Nakoľko objavné bude jej pátranie, ukáže čas. Muži revolúcie: Prízrak spolupráce v konečnom dôsledku nepriniesli žiadne doteraz nezverejnené fakty a mnohé spomenutia hodné dokonca nespomenuli. Viacero dôležitých otázok však aj vďaka nim znova zaznelo a v súvislosti s udalosťami dnešných dní (kauza Gorila, predčasné parlamentné voľby, smrť Václava Havla,...) sa odpovedí na ne môže dožadovať ďalšia generácia. Možno aj členovia komisie Audiovizuálneho fondu pri nasledujúcom podobne tematizovanom filme uznajú, že čas na vykryštalizovanie osudov revolucionárov (???) už prešiel. Možno však nie. Muži revolúcie (Slovensko, 2012, 65 min.)Réžia: Zuzana Piussi. Scenár: Zuzana Piussi. Kamera: Zuzana Piussi. Strih: Zuzana Piussi
Muži revolúcie
Autor: Peter Gašparík
Zdroj: Kinema