Ťažko povedať, čo viedlo Davida Finchera k takému skorému remaku solídne spracovaného thrilleru spred dvoch rokov. Azda to bola jeho vlastná posadnutosť dielom, možno snaha točiť ďalšiu poriadnu kriminálku (pri Benjaminovi i Sociálnej sieti nám trošku vymäkol). Alebo podľa výsledného diela ho opantala primárne postava nespútanej a ťažko uchopiteľnej dievčiny menom Lisbeth Salander, okolo ktorej sa vrtí celý film.Netreba sa báť – na počiatku stojí solídna kriminálka o novinárovi Mikaelovi Blomkvistovi, ktorý prehráva súdny spor a v predvianočnom čase myslí viac na utiahnutie sa do seba. No na Štedrý deň prichádza ponuka, ktorá sa neodmieta. Henrik Vanger je bohatý trúchliaci muž, ktorý viac ako 40 rokov túži spoznať pravdu – čo sa stalo s jeho neterou Harriet pri jednej autonehode v lete 1966. Každý rok dostáva na narodeniny obraz rovnako ako keď žila – a teraz ho dostáva každý rok zrejme od jej vraha. Blomkvist sa nasťahuje do chatky na ostrov a začína syzifovské pátranie v hŕbach dokumentov či spletitých rodinných vzťahov (takmer každý niekoho nenávidí). A potom je tu titulné dievča, ktoré spája sily s Mikaelom, a vidíme jej životný príbeh.


Mikael Blomkvist je muž, ktorý sa mení na detektíva. Vedie dlhé dialógy, cestuje, snaží sa vidieť pravdu skrz tisícky strán dokumentácií a zauzlenú mapku vzťahov. Ale Lisbeth vidí mnoho vecí na prvý pohľad – fakty z dokumentov, nepísané spojitosti, poznámky pod čiarou. No prečo je tento film skôr jej príbehom?Prvých 77 minút sa netvorí odpoveď ľahko, pretože Fincher hravo zvláda dvojicu línií. Zbytočne ich zatiaľ neprepája a krásne i nezávisle mu dokážu koexistovať. Dobrý kontrast ich rozprávania však funguje – na jednej strane je ploché vyšetrovanie, ktoré len ťažkopádne doluje prvé stopy. Akoby sa divák ponoril do stavu bezvýslednosti. V ostrom protiklade sa derie na plátno obscénna súčasnosť Lisbeth, ktorá od prvej minúty neváha dominovať plátnu, občas prehrávať, byť nepríčetne drsná a ťažko uchopiteľná. Nejeden divák dostane zabrať, pretože sa tu mixuje severská depresia so štokholmským zlom v priamom prenose.

Je na mieste hovoriť o výbornej atmosfére, ktorá na jednej strane nezhutňuje dej, ale na druhej strane sa vás zmocní v kinosále. Príbeh Lisbeth je správne temný, aj keď mohol občas pritlačiť na pílu viac (ale riskoval by samoúčelnosť a la Pílka) a miestami som mal pocit, že od čias Sedem sme tu nemali podobný strhujúci thriller. Nejde o brutalitu, ale snahu ísť do vnútra, pomaly podstaty zla tam v 60. rokoch i súčasnosti. Je tu všetko formálne na mieste: pomalá kamera, ktorá sa vzďaľuje od osudových miestností (ale Fincher by si zaslúžil aj kritiku, že ňou výborne poletuje po interiéroch, ale izolovaný ostrov nám poriadne neukáže), šikovný strih a  temná ambientná hudba Trenta Reznora a Atticusa Rossa miešaná so zvukovými efektmi. Keď sa film v druhej polovici zrazu viac rozbieha, začína kombinovať nové pocity. Niežeby sa temno alebo mystérium vytratilo, no miera sugescie sa posúva inam. Začína sa sústrediť sa symbiózu charakterov a hľadá v nich nové motívy. Hoci sa to na pohľad nezdá, rozpráva ďalšiu líniu príbehu o dievčati s dračím tetovaním, čo je fajn uvedomiť si najmä vo finálnej dvadsaťminútovke, ktorá si pomaly odskočí do iného žánru, no vo finále krásne vyhovuje Fincherovmu zámeru a ústrednému titulu. Pretože toto nie je iba obyčajná detektívka. Je to aj štúdia zla, našej spoločnosti, činov i hriechov. Je ľahké sa do nej ponoriť a ťažké z nej vyjsť. Obklopí vás v kine ako možno dávno nie iný film (aj keď najviac zapôsobí na tých, čo nečítali alebo nevideli švédsky film, oproti ktorému je Fincher detailnejší, pomalší, brutálnejší, ale rodina Vangerovcov ťažšie čitateľná).

Popri detailnej réžii, temnej atmosfére a výbornému remeslu sa zapíšu do pamäti vybrané herecké výkony. Christopher Plummer dáva osudovosť a ponuku, aká sa neodmieta. Daniel Craig sa solídne vymanil z područia Jamesa Bonda. Je schválne otupený (azda zimou, azda čiastočným prízvukom). Ale toto je film, kde dominuje Rooney Mara a bez ohľadu na to, či ste ju už niekde videli alebo nie, vytvára jeden z najsilnejších charakterov poslednej doby (a porovnanie s Noomi Rapace nevyhráva žiadna).Celkový dojem je rozhodne pozitívny na zástupcu žánru thrilleru s presahom do silnej story dievčiny. Keď sa ide do detailov, občas zaškrípe, ale podmaní si vás ako máloktorý film ostatných rokov.