Francúzsko-turecká rodinná dráma Mustang si počas svojej doterajšej distribúcie získala mnoho zanietených priaznivcov i kritikov. Keďže ja sám sa rátam skôr medzi tých prvých, sú pre mňa zaujímavé predovšetkým kritické výhrady voči dielu. Medzi tie najčastejšie patrí nepodarené parazitovanie na filme Sofie Coppoly Smrť panien a tiež obviňovanie z jednorozmerného, lacného a nič nové neprinášajúceho zobrazovania Turecka ako zaostalého rurálneho väzenia žien. Obe výhrady mi prídu zaujímavé, pretože v prvom prípade ide o komparáciu, na ktorej sa dá dobre dokumentovať forma diela a v druhom prípade tematické zameranie na postavenie ženy v tureckej spoločnosti. V dedine na severe Turecka sa Lale a jej štyri sestry zabávajú po ceste zo školy s miestnymi chlapcami. Táto hra však vyvolá menší škandál a ich slobodný pohyb po okolí sa v tej chvíli končí. Z ich domácnosti sa stane väznica, dievčatá už nemôžu chodiť ani len do školy a ich babička sa ich snaží čo najrýchlejšie vydať. Postupne prichádzajú na rad všetky sestry, hoc tie sa tomu bránia a hľadajú spôsoby ako sa svadbe vyhnúť.

KINEMAVIDEO3582. Aj z tohto môjho stručného popisu deja by sa mohlo zdať, že film prvoplánovo zobrazuje rurálne Turecko ako zaostalé prostredie, diskriminačné voči ženám. Širší kontext však toto zdanie trochu relativizuje. Predovšetkým vo filme sledujeme početnú skupinu mladých žien z dediny, ktoré idú autobusom na futbal do Istanbulu. Kamarátky hlavných postáv taktiež nemajú pohyb po okolí zakázaný, takže sa zdá, že z celej dediny dopadli najhoršie práve sestry. Zároveň vidíme, že nie všetci muži nazerajú na ženy ako na menejcenné bytosti. Prehnaná prudérnosť a bigotnosť prostredia je tu navyše relativizovaná aj nemanželským sexom medzi mladými, ktorí si už z tradícii očividne nerobia ťažkú hlavu. Ani horúčkovitá snaha babky čo najrýchlejšie vydať svoje vnučky nie je spôsobená prehnaným ľpením na tradíciách. Ako sa postupom času ukáže, problém spočíva výhradne v osobe strýka Erola. Ten je hlavým strojcom uväznenia sestier i babkinej snahy dostať ich preč z jeho dosahu (hlavný dôvod však nebudem prezrádzať). To, čo sa teda spočiatku javí ako zaostalosť prostredia, vyplýva z hroznej individuálnej rodinnej situácie. Film tak práve naopak bojuje proti niektorým stereotypom o Turecku, keďže zaostalosť prostredia v priebehu filmu čím ďalej-tým viac relativizuje a ničí tak náš zaužívaný obrázok o tejto krajine.

Samozrejme autorka nezobrazuje tureckú dedinu ako rovnostárske prostredie. Panenstvo žien je tu stále mimoriadne dôležité, dohodnuté sobáše prebiehajú, diskriminácia žien pretrváva, bigotnosť je stále prítomná. Veľkomestský Istanbul sa pre dievčatá javí ako raj na zemi. Stále však očividne ide o jednu z tých radikálnejších tureckých rodín aj v miestnej dedine. Navyše sa stačí ísť pozrieť do niektorej z malých dedín na Orave či dokonca v centrálnej časti USA (viď. napríklad aj Smrť panien) a človek taktiež bude musieť zmeniť svoj pohľad na dodržiavanie rovnosti pohlaví na vyspelom západe. Snímka je v tomto univerzálna, keďže nekonkretizuje patriarchálne tradície na určitú vieru. V tomto ohľade je navyše zaujímavé zamýšľať sa aj nad regresom, ktorý turecká spoločnosť za posledný rok a pol prekonala. Dnes by ten film pravdepodobne vyzeral úplne inak. Už z vyššie popísaného je tiež zreteľný aj rozdiel filmu oproti Smrti panien. Zatiaľ čo vo filme Sofie Coppoly sme nazerali na sestry ako na mýtus sledovaný z diaľky očami susedov a spolužiakov, tu sa nachádzame priamo v centre diania. Narácia je totižto naviazaná na priameho účastníka a nie na voyera. Tým sa zväčšuje aj množstvo informácií, ktoré o celej situácii získavame. Vďaka tomu sa tak snímka zameriava viac na psychológiu obetí a skôr než o výpoveď o spoločnosti predstavuje komornú sondu do útrob jednej rodiny. Tým ešte podporuje vyššie zmienené relativizovanie. S tým súvisí aj mierne odlišná štylizácia.

Obe snímky síce ukazujú preslnené, zdanlivo idylické prostredie, avšak v prípade Mustanga je to spôsobené skôr podnebím. Snímka nie je až snovo preštylizovaná. Naopak, niekedy využíva aj ručnú kameru či iné paradokumentárne prostriedky. Podobnosti so Smrťou panien teda nie sú až také časté ako by sa mohlo zdať a vyvolávajú skôr zaujímavé úvahy o podobnostiach a rozdieloch oboch spoločností i života rodín. Snímka Mustang na príklade piatich rozdielnych a súčasne tak podobných sestier hovorí o nadčasových témach slobody, súrodeneckej lásky, ale aj o devastačnom účinku niektorých tradícií na život ľudí a patriarchálnom útlaku žien. Osobne sa domnievam, že rozhodne nejde o prvoplánový a politicky vyhranený film a súčasne ani o kopírovanie Coppolovej prístupu. Mustang predstavuje trpko-sladký a slobodou (resp. snahou o ňu) nabitý film, ktorý má vďaka svojej univerzálnosti čo povedať aj slovenskému divákovi.
Mustang (Francúzsko / Nemecko / Turecko / Katar, 2015, 97 min.)Réžia: Deniz Gamze Ergüven. Hrajú: Günes Sensoy, Doga Zeynep Doguslu, Elit İşcan, Tugba Sunguroglu, Ilayda Akdogan, Erol Afsin, Ayberk Pekcan, Bahar Kerimoglu