Myslel som si, že to bude Narnia light. Bez chuti a bez farby. Mýlil som sa. Ak čítate recenzie až po filme, urobte výnimku a prečítajte si dva odseky hneď teraz.

Marketing Mostu do krajiny Terabithia je veľmi rafinované klamstvo. Vytvorené „Narnijské ovzdušie“ pravdepodobne spôsobí, že do kín príde viac detí a rozprávky chtivých ľudí, ako by sa čakalo. To je dobré. Pravdepodobne však bude veľa ľudí nepríjemne prekvapených a niektorí budú z kinosál odchádzať predčasne. To je škoda. Pre tých ľudí, aj pre film samotný. V konečnom dôsledku si to nezaslúži. 


Keď už sme pri tej podobnosti, Most do krajiny Terabithia je popravde vzdialeným príbuzným skvelého Hľadania krajiny-nekrajiny. Jeho hlavnou odlišnosťou a zároveň silou je, že nie je o známom človeku, ale pracuje s imagináciou bežných detí. Detí, akými sme boli my všetci. Chvíľu indiáni, chvíľu velitelia na lodi. S baterkou pod dekou sme mohli vládnuť akémukoľvek kráľovstvu. Ak ste pripravení prejsť cez most detskej fantázie, nech sa páči. Ale pozor. Lano sa šmýka a rieka je nebezpečná.
Jesse (Josh Hutcherson) je v podstate úplne normálny chalan. Rozhodne normálnejší, ako všetci tí frajerkovia, ktorí v 13 rokoch majú pocit, že svet je televízna skriňa a rozbitý nos menšieho spolužiaka. Jesse si vo svojej hlave ulietava do sveta v ktorom mu je príjemne a po návrate do reality si ho ilustruje kresbami plnými bizarných postáv a veselých figúrok. Svojich prísnych rodičov, ofučané staršie sestry a naivnú mladšiu sestru do svojho sveta nepúšťa. Je v ňom sám so svojimi kresbami, až kým sa nezblíži s novou spolužiačkou Leslie (AnnaSophia Robb). Ponechajme milosrdne bokom fakt, prečo normálne decká musia byť outsideri a poďme radšej rovno k lanu visiacemu nad riekou.


Práve po tomto lane sa Jesse a Leslie dostávajú na druhú stranu – do Terabithie. V divom lese, medzi stromami si budujú svoje vlastné kráľovstvo v ktorom vládnu ich pravidlá. Nielen že sa hrajú, nielen že sa zbližujú (nebojte sa, nie je to Modrá lagúna), ale učia sa niečo sami o sebe. Najmä to, že aj mimo Terabithie môžu chodiť s narovnaným chrbtom.
Áno. Podobný svet poznáme nielen z Krajiny-Nekrajiny, ale trebárs aj z Nekonečného príbehu. To však nevadí, fantázia hranice nemá, to už vieme. Škoda, že príbeh je chvíľami trochu kŕčovitý, posúva sa ďalej nasilu a schematicky. Z môjho pohľadu tak poskakuje jednou nohou medzi klasickým americkým filmom na nedeľné popoludnie a niečím viac.
Tým niečím viac (okrem CGI ukážok fantázie) sú napríklad veľmi pekné úvodné titulky, vtipné okamihy (obryňa) a najmä herectvo Anny Robb. Zatiaľ čo v Charlieho továrni sa v podobe chladnej a prísnej Violet len mihla, tu takmer exceluje. Nielen, že je príjemná (no dobre, priznávam: pekná), ale jej dychtivosť po fantázii, po žití naplno, som jej plne uveril. Rovnako ako rýchle behanie v ťažkých topánkach.


Mimo klasický televízny formát posúva snímku aj osud hlavnej hrdinky. Naopak, český dabing vracia zážitok z Terabithie tvrdo do reality. Tak zlý, castingovo aj režisérsky „odfláknutý“ kus, je až hanba počúvať. Dokonca som mal pocit, že niektoré detské party sú nahovorené vyslovene dospelými hlasmi a to je celkom smutné.
Celkový dojem. Zmiešaný. Šok z toho, čo vlastne vidím sa postupne zmenil na príjemné prekvapenie, ktoré ale vďaka nie úplne 100 percentnému umeniu tvorcov, postupne krivká na jednu nohu.
Bridge to Terabithia (USA, 2007, 100 min.) Réžia: Gabor Csupo. Scenár: Jeff Stockwell, David Paterson. Kamera: Michael Chapman. Hudba: Aaron Zigman. Hrajú: Josh Hutcherson, AnnaSophia Robb, Erin Annis, Tyler Atfield, Mikaila Baumel, Katrina Cerio, Lauren Clinton