Dokumentárny cestopisný film, popretkávaný spomienkami na „vládcu sveta“, je pomenovaný naozaj príznačne: snímka nehovorí vyslovene iba o Džingischánovi, ale po celý čas sa nad ňou vznáša jeho tieň...

Pavol Barabáš kamerou zachytával takmer všetko, čo prišlo slovenskej výprave do cesty. A napriek tomu, že „v Mongolsku nič nie je“, prinieslo to zaujímavý výsledok. Občas sa dokonca niektoré momenty zdajú až neuveriteľné (napríklad dážď po troch mesiacoch sucha práve v čase, keď prišla slovenská výprava). Akoby im skutočne bola naklonená priazeň kohosi nadprirodzeného…




 Autor nakrúcal skôr pre radosť, ako pre získanie svetoborných záberov. Cítiť ľahkosť rozprávania a pohodu... Objavujú sa tu aj odbočky do histórie, do života Džingischána. Keď by ste náhodou už-už začínali strácať pozornosť, upúta vás ďalší záber z reality: väčšinou pohľad na „šejker“ – ako nazvali svoj dopravný prostriedok.



V režisérovom komentári, nahovorenom hlasom Michala Hudáka, sú prítomné duchaplnosť, dôvtip a akási láskavosť. Odľahčujú sa tým aj situácie, ktoré by sa inokedy dali poňať vážne. Vďaka miernemu nadhľadu sa na dokument nezaťažený suchými faktami pozerá bez akýchkoľvek problémov. Aj keď vás hovorené slovo neustále sprevádza, nie je ho veľa, a iba zľahka ovplyvňuje vnímanie. Druhým rozprávačom, tým z čias Džingischána, je Marián Geišberg. Oba hlasy sú zvolené veľmi dobre. Podobne aj hudba Michala Novinskeho dodáva snímke výraznú atmosféru.
Súčasťou dokumentu sú aj ukážky tradičných mongolských bojov, ktoré nakrútil režisér sám, a tak sa z jeho filmu stáva oveľa viac, než len „to, čo prišlo do cesty“. Film tak získava ešte o trochu viac čara... 


Ale určite sa aj zasmejete: stačí, ak spomenieme situácie ako jazda na rafte (obzvlášť popod nizučký most), ponuka dcéry tamojšieho obyvateľa za manželku slovenskému „poslovi dažďa“ , nenápadné sledovanie ich šoféra – „mongolského McGyvera“, ktorý si nad nádobou s benzínom pokojne zapáli cigaretu, či slaďákový tanec dvoch pánov počas popoludňajšieho pikniku... Prenikneme do sveta kočovných Mongolov, do ich zvykov, spôsobu stravovania, spoznávame ich pohostinnosť a mentalitu. Ako poznamenáva aj autor, je ťažké uveriť, že títo priateľskí ľudia sú potomkami krvilačných Mongolov.
Nie je zložité si predstaviť, že by sa tu neobjavilo ani slovo o Džingischánovi, a že by to bol iba dokument zachytávajúci cestu slovenských dobrodruhov. Stratil by tým však svojskú, trochu tajomnú atmosféru. Snímke by chýbal základ. Autor sa totiž prišiel pozrieť práve do Džingischánovho Mongolska, a nie iba do Mongolska...