Vyrástla som na Modrom vrchu Deža Ursinyho. Keď som z neho zostupovala, aby som sa pohla ďalej, predierala som sa hustou spleťou básní Ivana Štrpku. A ako som postupovala vpred (po ceste vhodnej pre kultivovanú mladú umelkyňu, budúcu scenáristku vo veku 17-22 rokov), obzerala som sa čoraz častejšie aj hlbšie do minulosti, kde som objavila Beatmenov a Soulmenov. Z diachrónnej perspektívy sa mi Dežo Ursiny javil doslova ako génius. Na počiatku jeho kariéry boli piesne ako Let’s make a summer a Baby do not cry a na konci dokumentárny film Času je málo a voda stúpa, ktorý už Ursiny nestihol dostrihať.





 Nie som si istá, či je adorácia Deža Ursinyho (ktorá u mňa do istej miery pretrváva) vhodným predpokladom na napísanie nepredpojatej recenzie. A je mi jasné, že práve ursinyovské kultúrne referencie sú tým, čo mám s režisérom celovečerného dokumentárneho filmu Momentky, Petrom Krišúfkom, spoločné. Ale myslím, že táto pozitívna zaťaženosť vôbec nevadí. Momentky sú filmom, ktorý poteší najmä fanúšikov Deža Ursinyho. Tých ostatných má šancu prinajmenšom zaujať.

Krištúfkove Momentky sú predovšetkým poctou hudobníkovi (a filmárovi) Dežovi Ursinymu. Sú poctou nielen poslucháča, ale aj autora, ktorý sa neprofiloval len ako filmár, ale aj ako hudobník, básnik a spisovateľ. A sú poctou takou pokornou, že režisér filmu dobrovoľne ustupuje do úzadia, neexhibuje svoje vlastné režisérske ego, tvorivé stratégie ani rukopis, ale všetok priestor radšej venuje tým, ktorí na Ursinyho ceste kráčali spolu s ním.
Výsledkom je po formálnej stránke síce tak trochu obyčajný film, vyskladaný z „momentiek“ a rešpektujúci chronológiu posledných tridsiatich rokov Ursinyho štyridsaťsedemročného života, ale na druhej strane z filmu o to zreteľnejšie vystupuje práve Dežo Ursiny, ktorý sa v priebehu rokov vyvíjal od bohémskej bujarosti, v istom zmysle aj nezvládnuteľnosti a výstrednosti až k zvnútorneniu a sústredeniu sa na podstatu vecí i na okamihy.


Momentky sú „momentkami“ hneď vo viacerých významoch. Odkazujú nielen k fotografiám, ktoré sa v obraze často objavujú a k rovnomennému albumu z roku 1990, ale aj (či skôr najmä) k fragmentárnosti výpovedí protagonistov, k úlomkom zažitého, k spomienkam, z ktorých Krištúfek prácne skladá portrét i príbeh života Deža Ursinyho. Film je vystavaný v prvom rade z výpovedí Ursinyho hudobných spolupracovníkov a pritateľov – objavujú sa tam okrem iných muzikanti Fedor Frešo, Marián Varga, Andrej Šeban, Oskar Rózsa, ale „oživený“ je i Jaro Filip v archívnych televíznych záberoch, ďalej spisovatelia alebo textári (Ivan Štrpka, Dušan Mitana, Juraj Lihosit), hudobní producenti či publicisti (Pavel Daněk, Marián Jaslovský) i filmári a scenáristi (Marián Urban, autorka scenára k muzikálu Neberte nám prizceznú, spisovateľka Alta Vášová). No a samozrejme sú tu Ursinyho príbuzní a blízki – sestra Elena, bývalá priateľka Eva Rosenbaumová, manželka Soňa, dve z jeho troch detí (Kubo a Liubo) i posledná veľká láska Zdenka Krejčová.
Chronologické usporiadanie výpovedí a archívnych materiálov vedie k miešaniu pracovného a súkromného života – k miešaniu napokon typickému pre životy umelcov, kde panelákový byt často slúži ako nocľaháreň, útočisko pre priateľov i ako pracovňa. Dĺžka výpovedí protagonistov a ukážky z Ursinyho albumov zase vedú ku koncepcii filmu ako hudobného dokumentu. No a nemainstreamovosť Ursinyho hudby zase vedie k tomu, že absenciu videoklipov nahrádzajú autorské zábery Petra Krištúfka a jeho kameramanov.
Možno práve tu je najslabšie miesto filmu: dlhé výpovede protagonistov a úslie vyhnúť sa hovoriacim hlavám miestami vypĺňajú priveľmi popisné zábery. Ešte badateľnejšie je to v prípade, kde obraz ilustruje hudbu a v doslovných komentároch sa naštepuje zväčša na Štrpkove texty piesní, ktoré sú ukotvené hlboko v predmetnom svete, no z prízemného vizuálneho realizmu sú schopné  ukuť tie najpôsobivejšie obrazy. Slovo, ktoré sa stáva obrazom, už netreba ilustrovať ďalším obrazom. Ustrážiť to vo filmovom médiu je však ťažké. A keďže Peter Krištúfek chcel do filmu zrejme vložiť čo najviac z Ursinyho, z jeho hudby alebo vzťahov, a nie seba samého, rozhodol sa nepridávať do filmu ďalšie, nové rozmery. Iste, môže to byť prejavom nedostatku kreativity, ja si však ochotne a rada myslím, že aj to patrí k postoju vyjadrujúcemu pokoru.
Z tohto hľadiska zvolenú audiovizuálnu formu, výber záberov i lineárnu, chronológii podriadenú montáž plne akceptujem, hoci do slovenských kín Momentky vstupujú skôr ako nadrozmerný televízny film. Ak sa tam však dostanú aj k tým, ktorých ešte hudba Deža Ursinyho neočarila, ich cesta nebola zbytočná.
Momentky (Slovenská republika, 2008, 90 min.) Réžia: Peter Krištúfek. Námet: Peter Krištúfek. Scenár: Peter Krištúfek. Kamera: Peter Šantavý. Strih: Marian Petro. Hudba: Dežo Ursiny. Hrajú: Andrej Šeban, Oskar Rózsa, Fedor Frešo, Marián Varga, Lubo Stankovský, Radek Pastrňák, Eva Rosenbaumová, Soňa Ursinyová, Zdenka Krejčová, Jakub Ursiny, Liubo Ursiny, Jiří Černý