Režisérka Mira Fornayová debutovala v roku 2009 filmom Líštičky. Do distribúcie si Líštičky priniesli ohlasy aj z Áčkových festivalov a domáce publikum napäto očakávalo príchod tohto ambiciózneho projektu. Výsledok bol však viac ako rozpačitý. Film výdatne prepadol u kritiky. Aj zhovievavé recenzie citlivo dekódujúce autorkin zámer nemohli nespomenúť, že hlavná hrdinka filmu svojím nepochopiteľným správaním provokovala k fyzickým útokom. Ak malo byť neustále otáčanie sa afektovanej hrdinky v pekelnom kruhu Dublinu pokusom o metaforizáciu jej životnej situácie, zrejme sa minul účinkom. Po dohratí Líštičiek v slovenských kinách málokto dúfal, že Fornayovej sa ešte niekedy podarí nakrútiť dobrý film. Jej druhý pokus Môj pes Killer je preto doslova "malý zázrak". Film vyhral v Rotterdame, čo síce nie je Áčkový festival, pýši sa však statusom skutočne dôležitého miesta, kde sa namiesto mainstreamových artoviek hľadajú práve vychádzajúce hviezdy klubových kín. Preto je víťazstvo Fornayovej druhého filmu práve v Rotterdame veľký úspech. Úspech netkvie v nejakej zásadnej zmene štýlu autorky. Killer je určite radikálnejší ako Líštičky, ale oba filmy spadajú približne do rovnakej skupiny moderných realistických diel, ktoré sa snažia hľadať nové prístupy k zachyteniu pocitov svojich protagonistov, pracujú s nehercami alebo úplne neznámymi a neopozeranými hercami a nevyberajú si idylický pohľad na svet. Ich snahou je psychologická vierohodnosť a nenápadné hľadanie príčin konania hrdinov na úrovni sociálneho zázemia. Zakiaľ však Líštičky pôsobili ako tuctový, ba až podpriemerný artový výstrel bez jediného režijného nápadu, tak Môj pes Killer je presne zrežírovaný a štylisticky vyvážený počin. Vo svojej experimentálnosti s formálnou stránkou je to zároveň výrazne dielo v rámci domácej kinematografie.

KINEMAVIDEO1725.Môj pes Killer je príbehom mladého neonacistu Mareka. Jeho rodičia už osem rokov nežijú spolu. Matka sa dala dokopy s mužom rómskeho pôvodu, za čo ju vyštvala jej ľudácka rodina. V deň, keď Adam zháňa matkin podpis na odpredaj bytu, je konfrontovaný so svojím nevlastným bratom polorómskeho pôvodu. Pre jeho neonacistickú kompániu a vlastne aj pre celú xenofóbnu spoločnosť je však neprípustné, aby sa s bratom vôbec ukazoval na verejnosti. Príbeh sa odohráva v priebehu jedného dňa v chudobnej oblasti na slovensko-moravskom pohraničí, kde dávajú líšky dobrú noc. Môj pes Killer primárne zapadá skôr do kategórie filmov o rasizme, v rámci domácej kinematografii je však omnoho zaujímavejšie jeho zaradenie do širšieho kontextu filmov o rómskej problematike. Inovatívne v rámci rómskej problematiky v slovenských filmoch je presunutie pozornosti z Róma na člena väčšinovej spoločnosti, a to priamo na niekoho, koho hlavný ideologický nepriateľ je práve Róm. Aj keď je Marek člen extrémistickej skupiny, reprezentuje aj typ xenofóbneho Slováka vo všeobecnosti. Konfrontácia člena menšiny a väčšiny je práve to, čo zvyšku filmov na danú tému chýba. Stretnutie ľudomilého farárka a rómskeho pioniera odtrhajúceho svojim bratom toluén od nosu v Šulíkovom Cigánovi sa za obligátny stret menšiny a väčšiny považovať nedal. Minuloročné dokumenty Zvonky šťastia a Cigáni idú do volieb sa zameriavali viac-menej na uzavretú rómsku komunitu a nielen že svojimi realityshow konceptmi pôsobili odtrhnuto od skutočnosti, ale opäť zobrazovali Rómov najmä ako exotov. Aj ich mizerná návštevnosť v kinách indikuje prejedenie sa filmami riešiacimi situáciu okolo Rómov. Táto situácia teda veľmi neprispieva k uvedeniu Killera. Divák by mal prekonať svoju nechuť ohľadom témy, pretože tento krát sa jedná skutočne o dobrý film a zároveň o presné pomenovanie koreňov rasovej neznášanlivosti.

Štýlovo a v rámci identifikácie s hrdinom je Killer blízko k normotvorcom estetiky festivalových filmov bratom Dardennovcom. Dlhé jazdy na motorke, sledovanie hrdinu ako prechádza vinohradom, nedramatické momenty všedných činností a vecná fyzická akcia navodzujú pocit autentickosti a analytického odstupu súčasne. Repliky a reakcie postáv sú úsečné ako v bežnom živote. Protagonisti sa nestroja do transparentne zrozumiteľných záberov. Sem-tam sa zjaví nejaký ozrejmovací dialóg alebo nemotorná didaktická scénka, tie sú však zriedkavé a bez zbytočného zdvojovania informácií pre pomalších divákov. Neherci sú viac-menej dobrí, a to najmä preto, lebo hrajú. Aj to je jeden z úspechov filmu. V domácej kinematografii totižto panuje v poslednej dobe trend, keď si tvorcovia myslia, že neherec nemusí hrať. Na podobnej chybe stroskotal inak celkom zaujímavý pokus Až do mesta Aš, v ktorom sa hlavná neherečka len prechádzala popred kameru. Aj v Killerovi zopárkrát vyskočí záber, ktorý by si pýtal ešte zo dve klapky a precíznejšie hľadanie hereckého výrazu. Ako trocha strojené vyzerá napríklad tancovanie starej mamy. Keď divák vidí zreteľné prepnutie medzi polohou, v ktorej protagonista nehrá a polohou, v ktorej začne hrať, pôsobí výstup silene a uberá na prirodzenosti. Kritizovať však takéto výpadky pri inak veľmi precíznej práci s nehercami, by bolo hnidopíšske rýpanie. Najmä hlavný hrdina v podaní Adama Mihála a Irena Bendová v roli jeho matky predvádzajú presné minimalistické výrazy a budujú významy napríklad len jednoduchými pohľadmi.Radikálnejší Fornayovej prístup sa najviac ukazuje na kamere. Tá ide až za Dardennovcov a často pripomína diela z ranku filmov vyprázdnenej narácie. Dlhé prezreté zábery, vchádzanie a vychádzanie protagonistov a komparzu z rámu obrazu, časté umiestnenie dramatickej situácie mimo záber kamery, užitie priehľadových záberov cez dvere, práca s pohybujúcim sa protagonistom vo veľkých statických celkoch. Kamera na seba strháva pozornosť. Vyprázdnená narácia má opačný účinok ako neviditeľný kontinuálny štýl, ktorý sa snaží navodiť pocit ilúzie a neretardovať dej. Vyprázdnená narácia nejde divákovi po ruke a viac ho dráždi. To ma význam pre ideológiu. Neviditeľný štýl chce svojho diváka ukolísať a dať mu ontologickú istotu, že videné je pravda, kdežto scudzovací efekt na seba upozorňujúcej kamery vytvára množstvo interpretačných hypotéz a nedá nám jasnú a jednoduchú odpoveď. Počas sledovania hrdinov v dlhých záberoch neustále váhame, čo si máme myslieť.

Fornayová však používa tieto „nezávislácke“ prostriedky len vonkajškovo, aby umožnila pozrieť sa na dopredu zaškatuľkované postavy ako neonacista bez predsudkov. Do hávu vyprázdnenej narácie totižto halí skonštruovaný príbeh, ktorý cez sujetové usporiadanie distribuuje množstvo informácií aj z minulosti postáv a kde každý detail buduje konkrétny význam. Postavy teda nie sú vyviazane z kontextu ako vo vyprázdnenej narácii, poznáme ich sociálne zaradenie a backstory, chápeme motívy ich konania. Režisérka navyše podáva príbeh pomocou pomerne tradičných vzorcov rozprávania ako zo žánrového filmu. Pocit napätia je budovaný časovými „dedlajnmi“. Identifikujeme sa s hrdinom a spolu s ním chceme stihnúť parciálne ciele ako napríklad zohnanie podpisu alebo povinnú účasť na oslave neonacistov. Dochádza tak k zvláštnemu efektu, keď štýl primárne určený na rozširovanie interpretačného poľa pomenováva konkrétne spoločenské javy. Kde pramení neschopnosť Slovákov prijať inakosť? Čo je živnou pôdou pre šírenie rasistického zmýšľania? Elegantne roztrúsené indície na rôznych miestach príbehu skladajú odpoveď. Členovia xenofóbnej väčšiny žijú podobne ako rómska komunita na pokraji chudoby. Toto prostredie netvorí ideálne podmienky na zdravý rodinný život a tak sa ľahko stane, že najlepším kamarátom dospievajúceho teenagera sa stane bojový pes a grupenführer miestnej neonacistickej chásky. Robotníci sa sťažujú, že ich doma nikto nechce platiť ako v Rakúsku. Opití muži v krčme a ohlúpení teenageri preberajú otrepané rasistické mýty o Rómoch. Práve tento všadeprítomný biedny stav sociálneho štandardu je živnou pôdou pre šírenie zhubných myšlienok a horkokrvné hľadanie vinníka v inej etnickej skupine. Bezradný jedinec sa rád nechá viesť vodcom s jasnými a jednoduchými pravdami, ktorý mu ukáže koho treba nenávidieť. A takých máme na Slovensku habadej. A práve títo vodcovia z billboardov a televíznych obrazoviek majú z nenávisti medzi sociálne najslabšími, emocionálne najlabilnejšími a najmenej vzdelanými skupinami najväčší profit.

Nenápadne sa poukáže aj na druhý hlavný dôvod neschopnosti prijať akúkoľvek inakosť. Je ním ľudácky odkaz dodnes čulo pulzujúci v krvi Slovákov: „Dobrý občan Slovenska je len Slovák kresťanského vierovyznania!" Nie je to len trocha okaté poukázanie na dedičstvo Tisovho režimu, ale aj krátky obraz modliacich sa chudobných žien na ubytovni. Režisérka ich zámerne vykreslila ako niekoho, kto nemá problém postarať sa aj o rómske dieťa, aby sa obraz kresťanov nezúžil len na rodinu Marekovej matky, ktorá je prototypom súčasnej slovenskej kresťanskej rodiny milujúcej blížnych najmä podľa farby pleti. Obraz modliacich sa žien však vyvoláva aj myšlienku, či práve takíto radoví kresťania nie sú vo svojej konformite najlepším prostriedkom na masové šírenie dedených predsudkov, ktoré stoja na počiatku tragických udalostí. Môj pes Killer nie je úplne bezchybný film a pre mainstreamového diváka bude asi aj ťažko stráviteľný. Menšie chyby krásy sa nájdu v rôznych zložkách a zamrzí, že tie najväčšie sú možno na tých najdôležitejších miestach. Z diela však cítiť poctivú prácu na úrovni scenára, čo sa za veľmi dlhé obdobie podarilo už len Liovej vo filme Dom. Bude to zrejme výsledok toho, že len tieto dva filmy prešli komplexnou dramaturgiou mimo iné aj na zahraničných workshopoch. Tu by sa mohol inšpirovať AVF a investovať peniaze viac do vzdelania, na štipendiá pre tvorcov ochotných v medzinárodnej konkurencii naučiť sa niečo nové a aktuálne a nie do rýchlokvasených agitiek nakrúcaných podľa prvotného konceptu lenivých zaslúžilých umelcov (viď nedávne Ďakujem, dobre, ktoré sa vďaku neexistujúcej dramaturgii zmenilo zo sociálne-kritického filmu na otravnú telenovelu). Najväčším plusom Fornayovej druhého filmu je ale jeho implicitná výpoveď o stave našej súčasnosti, akú sme tu ešte nemali. Prípad Mareka konajúceho pod nátlakom spoločnosti svojou fatálnosťou vytvára univerzálny príbeh a dalo by sa povedať, že jeho brat by mohol byť napríklad aj Maďar, Žid alebo homosexuál. Samozrejme, Môj pes Killer hovorí veľa o rómskej problematike a s ňou spojenými neonacistickými a neoľudáckymi náladami, ale dá sa čítať aj ako tragédia zaprdeného a zakomplexovaného slovenského národa, ktorý si neuvedomuje, že inakosť by sme mali prijať a nie ostrakizovať. V tomto duchu sa dá aj za vlasy pritiahnutý detail ako krčma s výstražným nadpisom zakazujúcim vstup Rómov prijať a čítať ako symbol priestoru, kde nie je cudzinec vítaný. Môj pes Killer (Slovensko/Česko, 2013, 90 min.)Réžia: Mira Fornay. Scenár: Mira Fornay. Kamera: Tomáš Sysel. Strih: Hedvika Hansalová. Hrajú: Adam Mihál, Irena Bendová, Libor Filo, Marián Kuruc