Nikifor Krynický, vlastným menom Epifan Drowniak, bol jedným z najvýznamnejších naivných maliarov. V roku 1960 sa fyzicky aj psychicky postihnutého umelca ujal iný maliar, Marian Wlosiński, v tom období pracujúci na výzdobe krynických kúpeľov. Wlosiński sa skrz "opatrovníctvo" Nikifora vzdal vlastných umeleckých ambícií, ako aj rodinného života. A práve túto časť Nikiforovho života, od roku 1960 až do jeho smrti v roku 1968, zachytáva film režiséra Krzysztofa Krauzeho.

Nikifor sa pár rokov pred smrťou ocitol v nepríjemnej situácii: nemal kde tvoriť. Keďže trpel na tuberkulózu, obyvatelia mestečka sa mu z obáv o vlastné zdravie otáčali chrbtom. Jeho osud začíname sledovať v momente, keď sa pomalým krokom po zasneženej krajine blíži ku kúpeľom. Usadí sa vo Wlosińského ateliéri a začne maľovať. Reakcia pána domu je sprvu negatívna. Aj on sa snaží Nikifora zbaviť, aby sa mohol pokojne venovať vlastnej práci. Zároveň však nedokáže vyhodiť starého muža len tak na ulicu, preto sa usiluje nájsť iné riešenie. Po prvotných neúspechoch si však pomaly začne zvykať na prítomnosť Nikifora v ateliéri. Dokonca mu prostredníctvom svojho zamestnávateľa vybaví špeciálny prídel maliarskych potrieb. Tým sa však problémy nekončia, práve naopak, začínajú. Marianovi ponúknu prácu v Krakowe, a tak sa rozhodne odcestovať tam aj s rodinou. Za pár mesiacov, ktoré ostávajú do odchodu, sa však vzťah s Nikiforom vyvinie takým spôsobom, že Marian ostane v Krynici, ale bez rodiny... 


Ústredným motívom rozprávania je práve vzťah Nikifora a Mariana. Vzťah komplikovaný, nejednoznačný, s negatívnym vplyvom na osobný život jedného z dvojice. Určite by sme našli ešte viacero adjektív, pomocou ktorých by sme vzťah opísali. V prípade snímky je však dôležité niečo iné: nie samotný vzťah, ale jeho zobrazenie. Režisér Krauze (spolu s Joannou Kos zároveň aj autor scenára) sa vzťahu venuje dôsledne, možno až príliš. Zachytáva jeho vývoj nie staticky, ale v pohybe, zobrazuje jednotlivé štádiá. Zároveň naň nabaľuje viacero univerzálnych motívov (vzťah umelca a spoločnosti), ktoré však rozprávanie miestami spomaľujú. Niektoré vsuvky sú skutočne humorné (vernisáž), avšak niektoré by bolo treba dramaturgicky upraviť. Krauze totiž nevytvára monumentálnu fresku typu Andreja Rubľova (r. A. A. Tarkovskij), ale subtílne, komorné dielko. Akoby režisér toho chcel povedať príliš veľa (nielen o Nikiforovi), čím sa však v niektorých pasážach takpovediac míňa účinkom. Vari teda možno konštatovať akúsi tematickú presýtenosť, ktorá vedie k odvádzaniu divákovej pozornosti.
Tvorcovia filmu mali pri výbere hereckých predstaviteľov mimoriadne šťastnú ruku. Dokonca sa stretávame s jednou vskutku pozoruhodnou skutočnosťou. Postavu Nikifora totiž stvárnila žena – Krystyna Feldmanová, ktorá mala v roku vzniku snímky 84 (!) rokov. Jej výkon je v tejto náročnej úlohe veľmi pôsobivý. Podarilo sa jej zachytiť starého chorého muža s ohromnou presvedčivosťou. Jednoznačne kraľuje hereckému ansámblu, hoci aj výkony ostatných zúčastnených sú na vysokej úrovni. Roman Gancarczyk je v úlohe Wlosińskeho dôstojným partnerom Feldmanovej. Dôveryhodne vystihol prerod postavy vo vzťahu k Nikiforovi. Ani vo vypätých scénach nie je jeho prejav prehnaný, ale adekvátny. Hlavný tandem je vhodne doplnený hercami vo vedľajších úlohách, či už je to Lucyna Malecová ako Wlosińského žena Hanna, alebo Artur Steranko ako doktor Rosen, rovnako tak ostatnými. 


Vo filme sa stretávame aj s formálnou zaujímavosťou. Kameraman Krzysztof Ptak komponuje niektoré zábery tak, aby sa priblížil k poetike Nikiforových obrazov (viacero z nich je vo filme priamo ukázaných, takže je možné priame porovnanie). Autori nás aj týmto spôsobom približujú a oboznamujú s Nikiforovým dielom. Čo sa týka strihu, nenarušuje rozprávanie, je vcelku neviditeľný. No a hudba dokresľuje atmosféru obdobia a celého filmu.
Niekoho možno prekvapí záverečné hodnotenie. Filmu som tentoraz vyčítal skutočne málo, prakticky len dramaturgiu, ktorá by si zaslúžila prepracovať. Prečo teda udeľujem takú nízku známku? Môj Nikifor je pekný film. Ponúkne pohľad na posledné roky života umelca a jeden vynikajúci herecký výkon. To však ešte nestačí, aby sa zaradil medzi špičkové filmy (nielen) o umelcoch. Je to film na jedno pozretie, a to aj pre ľudí, ktorým meno maliara nič nehovorí (priznám sa, predtým ako som film zhliadol, som patril medzi nich). Niekomu bude možno trochu prekážať dĺžka, avšak dá sa prežiť bez väčšej či menšej ujmy. Tak preto dávam »iba« 6/10.
Mój Nikifor (Poľsko, 2004, 100 min.) Réžia: Krzysztof Krauze. Scenár: Joanna Kos, Krzysztof Krauze Kamera: Krzysztof Ptak. Hudba: Bartlomiej Gliniak. Hrajú: Krystyna Feldman, Roman Gancarczyk, Lucyna Malec, Jerzy Gudejko, Jowita Miondlikowska, Aldona Grochal, Artur Steranko