Banícke mestečko Estherslope. Veľa sa tu toho nedeje a mladému človeku veľa možností na rozptýlenie stereotypu zrovna neponúka. Jedinou záchranou sa stáva zbraň. Malá dvojhlavňová pištoľ. Osudovou náhodou sa dostane do rúk osemnásťročnému Dickovi poznačeného smrťou svojho otca. Dick si ku zbrani vyvinie zvláštny vzťah. Vymyslí jej meno a stane sa jeho neodmysliteľnou súčasťou. Záľuba tak postupne prerastie do patologickej vášne. Dick založí tajný spolok mladých nadšencov a každý z nich si rôznym spôsobom zadováži svojho vlastného „miláčika“. Od teraz si hovoria Dandies a potajme sa schádzajú v priestoroch opustenej baníckej šachty. Ich život bez perspektívy razom dostáva zmysel a vlastnenie menšieho arzenálu zbraní im navracia sebavedomie. Aj keď sa svorne pokladajú za pacifistov a členstvo v spolku podmieňujú prísnymi pravidlami, strelecká vášeň je predsa len silnejšia. Je iba otázkou času, kedy si skúsenosti nadobudnuté tréningom a usilovným štúdiom techník streľby vyskúšajú na živých terčoch.  

Režisér Vinterberg (spoluzakladateľ Dogmy 95 a autor vôbec prvého filmu spracovaného podľa pravidiel tohto manifestu) a tentoraz scenárista Lars von Trier vo svojom spoločnom filme povyšujú zbrane na rovnocenných partnerov filmových postáv. Neživý, kovový predmet je v pozícii akéhosi alter ega každého zo šestice Dandies. Samotný anglický názov filmu vyjadruje vrelý vzťah hlavného hrdinu Dicka ku zbrani a jeho príbeh je koncipovaný ako list svojej oceľovej kráske. Autori dokonca rozvíjajú vedľajšiu zápletku filmu na žiarlivosti, ktorú vyvolá „necitlivé“ zaobchádzanie s pištoľou. 


V uzavretej komunite sa každý člen špecializuje na rozdielnu techniku streľby (tradičný model prebratý z westernu, kde medzi skupinou postáv nájdeme vrhača nožov, špecialistu na tasenie koltov alebo profesionála v strieľaní na diaľku). Ich spoločná vášeň však neznamená iba prijímať výhody súvisiace s možným použitím perkusného revolvera alebo historickej pištole, teda pocit prevahy a istoty, ale aj vnímanie zbrane ako niečoho živého. Zbraň sa tu stáva fetišom s pamäťou a potrebami, ktoré sú podmienkou dokonalej súhry mechanizmu a organizmu.      
Môj miláčik ráže 6,65 možno vnímať z jedného pohľadu ako film tematicky príbuzný Trierovej americkej trilógii. Ale nielen tematicky. Samozrejme, Vinterberg nevyužíva divadelnú štylizáciu ako Trier vo filmoch Dogville a Manderlay, no predsa tu nájdeme spoločné znaky: príbehom nás opäť sprevádza rozprávač, tentoraz hlavná postava, rovnako sa zoznámime s úzkou skupinou obyvateľov žijúcich v zapadnutom mestečku, z ktorého, obrazne povedané, niet úniku, a napokon aj tu sa zjaví načrtnutý plán hlavného námestia, tak veľmi podobný strohým kulisám z Dogvillu. Preto je hádam vhodnejšie v tomto prípade pripisovať film skôr scenáristovi ako režisérovi.
Vývoj príbehu je vcelku jednoduchý. Prerod outsidera na sebavedomého hrdinu sa deje na základe usilovného štúdia techniky a postupného zasväcovania do jej tajomstiev. Spomeňme si na taký „skvost“ ako Karate kid, kde sa postava vzdeláva v určitej oblasti (v karate). No rozdiel spočíva v tom, že pokiaľ sa tento mládenec chce „iba“ vytiahnuť pred dievčaťom alebo pomstiť sa záporákovi, vo filme Môj miláčik ráže 6,65 ide o problém existenčný. Hrdinovia nachádzajú vo svojom spolku skutočné hodnoty: pocit, že niekam patria a že sú v niečom naozaj výnimoční.


Dochádza však ku zdanlivému paradoxu, keď partia Dandies (nedá mi nespomenúť analógiu s Mechanickým pomarančom, s tým rozdielom, že pokiaľ Kubrickove postavy povyšujú násilie na happening s estetickým rozmerom a konajú bez pocitu viny, v tomto prípade sú členovia spolku obmedzovaní vlastným etickým kódexom) smeruje k očakávanému veľkému finále - ku konfliktu s predstaviteľmi zákona pre banálny dôvod, ktorý vyznieva len ako zámienka ku skúške odvahy a schopností nadobudnutých usilovným tréningom a štúdiom balistiky. Tým nechcem tvrdiť, že scenár nie je v tomto smere dotiahnutý. Ide skôr o Trierovu záľubu vystavovať svoje postavy hraničnej situácii, z ktorej niet návratu a pri ktorej padne voľba takmer vždy na tú „horšiu“ možnosť končiacu často s fatálnymi následkami. A ako som už spomenul vyššie, je pochopiteľné, že návrat hrdinov do starých koľají bezvýznamnosti, neprichádza do úvahy.  
Napokon, ak pristúpime na hru autorov, tak vlastnenie zbrane neodvratne smeruje k jej použitiu na najzákladnejší účel, pre ktorý bola pôvodne vyrobená. Človek len podľahol inštinktu, ktorý v ňom drieme ešte z čias prehistórie. Preto možno film vnímať ako kritiku amerického militarizmu alebo reakciu na fenomén študentských masakrov na školách, o čo však autorom, podľa ich vlastných slov, nešlo. A ak by sme pátrali ešte ďalej, model komunity s vlastnými pravidlami nás môže zaviesť k členom manifestu Dogma 95 a ich deklarovanému vyčleneniu sa z mainstreamu (kamera ako zbraň).
A ako najlepšie nakrútiť film o láske k zbraniam, ak nie podľa žánrovej schémy westernu? Tak si Trier, spolu so svojim sekundantom Vinterbergom, môže opäť vyryť na rukoväť svojho Deringeru ďalšiu ryhu, keď po úspešnom love na melodrámu, na muzikál a dokonca aj na film noir zdolal tentoraz jeden z najtypickejších amerických žánrov. Je pozoruhodné ako môže spojiť Trierov a Vinterbergov počin tie najlepšie Hollywoodske praktiky s európskym nadhľadom.
Môj miláčik ráže 6.65 je „príjemný“, ľahko zábavný a hlavne skvele nakrútený film. Diváka, ktorý Trierove resp. Vinterbergove filmy nemusí alebo ich vôbec nepozná, presvedčí, že označenie európsky film nie je vždy synonymom nezáživného a nudného zážitku. Naopak, pre znalcov Trierovej tvorby môže byť zaujímavé, ako sa tento filmár po toľkých rokoch nestal otrokom svojho štýlu a vždy dokáže nečakane prekvapiť.
Dear Wendy (Dánsko/Nemecko/Francúzsko/Veľká Británia, 2005, 101 min.) Réžia: Thomas Vinterberg. Scenár: Lars von Trier. Kamera: Anthony Dod Mantle. Hudba: Benjamin Wallfisch. Hrajú: Jamie Bell, Bill Pullman, Michael Angarano, Danso Gordon, Novella Nelson, Chris Owen, Alison Pill, Marc Weber