Detskí diváci v slovenskej filmovej a televíznej tvorbe stále platia za marginalizovanú cieľovku, ktorá sa len málokedy dočká niečoho skutočne originálneho a výrazného. Slovenské filmy pre mladých divákov s náučnou ambíciou už potom patria medzi vyslovené raritky. Jeden taký však nedávno predsa len vznikol. A to rovno v dvoch verziách - ako televízna miniséria aj strednometrážny kinofilm. Volá sa Mohyla a na plecia si naložil neľahkú úlohu priblížiť detskému publiku jedného z najvýznamnejších slovenských dejateľov - Milana Rastislava Štefánika. Dielko režiséra Andreja Kolenčíka pracuje s odvážnou kombináciou hraných sekvencií, animovaných vsuviek a poučného komentára.

Ak má niektorá z osobností slovenských dejín potenciál prirodzene zaimponovať deťom a dospievajúcim dneška, je to určite práve Štefánik. Mladý a neskutočne všestranný, pokrokový a rozhľadený, svetobežník s dušou dobroduha, astronóm, letec, diplomat a generál. Ale napokon aj vlastnec, bez pachute extrémistických konotácií tohto pojmu. Začiatkom mája si pripomíname sté výročie od tragickej nehody, pri ktorej Štefánik vo veku 38 rokov zahynul. Čo všetko by za svojho života ešte mohol dokázať, to si už môžeme len predstavovať. Jeho odkaz je však aj po celom storočí celkom aktuálny a je určite fajn si ho pripomínať.
Aby Štefánik nebol ani pre decká len ďalšou nudnou položkou v školských osnovách (alebo “mŕtvolou”, slovami jedného z detských hrdinov snímky), pripravila o ňom RTVS v spolupráci s Cinetype celkom originálny vzdelávací formát. Jeho hlavnými hrdinami sú tri deti, Martin “Tabletko” (Benjamín Lacko), Anika (Tereza Heftyová) a Dany (Andy Kummer), ktoré sa počas školského výletu na Mohylu na Bradle akýmsi čarom prenesú do spomienok Milana Rastislava Štefánika. A nie a nie sa z nich dostať naspäť do reality…
KINEMAVIDEO4971.
Zaskočení školáci sa odrazu ocitajú v dobových uliciach Paríža začiatku minulého storočia, ktorý sa pre mladého Štefánika stal kedysi pomyselnou bránou do sveta. Samotný Štefánik s nimi čoskoro nadviaže kontakt priamo z plagátu, ktorý upútava na jeho verejné vystúpenie. Neskôr pomocou animácií “ožíva” aj na dobových fotografiách, aby trio malých dobrodruhov sprevádzal po svojich vlastných stopách.
Najskôr za vidinou akéhosi pokladu, ale ondedlho už len z čistého pudu sebazáchovy, putujú Tabletko, Dany a Anika z Paríža na Mont Blanc, na Tahiti, do Severnej Afriky a ďalších exotických miest, kde Štefánik žil a pôsobil. V desivých zábleskoch sa chvíľami ocitajú dokonca aj uprostred bojovej mely na fronte 1. svetovej vojny. Kulisy a dej, ktorého sa deti v paralelnom spomienkovom svete zúčastňujú, nepriamo komentuje Matej Landl v úlohe učiteľa. Ten zatiaľ zvyšku triedy na Mohyle dáva tematickú prednášku. No a okrem bohatých poznatkov o Štefánikovi, osvoja si deti počas tohto dobrodružstva aj niekoľko charakterových čŕt, ktoré sa práve Štefánikovi zvyknú pripisovať, ako je odvaha, spolupatričnosť či čestnosť.

Tvorcov snímky Mohyla treba určite pochváliť za vytvorenie originálneho a pútavého konceptu, ktorý má reálny potenciál osloviť, pobaviť aj obohatiť cieľovú skupinu školopovinných deciek. Na priestore 72 minút nájdete v Mohyle množstvo pestrých kulís, námetov, informácií, ale aj nálad a emócií. Chvíľami je film dobrodružný, potom zase naberá na intenzite rovina vzťahov medzi hrdinami. Niekedy je takmer hororovo desivý, ale občas aj osviežujúco vtipný (“Divné tajomné miesto - niečo ako Ružomberok!”).
Celkom dobre tvorcovia ustriehli aj mieru faktografickej hutnosti filmu. Miesto tažko zapamätateľných (a hádam aj druhoradých) dátumov, mien a názvosloví, decká Štefánika spoznávajú skrz jeho najvýraznejšie povahové rysy, slávne výroky a úspechy. Bolo by celkom zaujímavé urobiť medzi mladými divákmi anketu, ktorá by ich povedomie o Štefánikovi bezprostredne po zhliadnutí filmu otestovala. Verím, že aj vďaka sympatickému a uvoľnenému voice-overu Štefánika ako filmovej postavy by výsledky mohli byť celkom povzbudivé.
Samotný námet je však len polovicou úspechu. Nemenej dôležitá - ba priam kľúčová - je realizácia. A ja tuším, že Mohyla vyzerala na papieri najmenej dvakrát tak dobre, ako nakoniec vypálila. Na výsledku sa, bohužiaľ, neprehliadnuteľne podpísali viaceré nepriaznivé faktory. Tým najvýraznejším je úspornosť produkcie, ktorá diváka núti prijať lužný les za dažďový prales, zelenajúce sa skalky za alpské ľadovce či Sandberg za Saharu.

Na jednej strane je, samozrejme, jasné, že snímku tohto komerčného potenciálu nikto nepôjde nakrúcať do exotických lokácií po celom svete. Na druhej strane by sa iste pre uveriteľnosť týchto scén dalo urobiť aj viac - možno by stačila aj dôslednejšia práca s menej nákladnejšími prvkami, ako sú rekvizity a kostýmy. Podceňovať autenticitu práve pri takomto formáte môže byť obzvlášť nešťastné. Kým rácio dospeláka blahosklonne privrie oko, detská priamosť to filmu možno nedaruje.
Celkom prkenne pôsobia aj herecké výkony a je škoda, že sa s nimi v takejto podobe tvorcovia uspokojili. Možno len hádať, že na dôkladnejšiu prípravu malých nehercov zrejme nebolo dosť priestoru či prostriedkov. Nápadité surreálne námety tak občas pôsobia absurdne či dokonca nudne, dobrodružná dráma sa stáva suchou, vyhrotenie emócií prehlušuje šuchotanie papierového scenára kdesi v pozadí. Je veľká škoda vidieť, keď takéto slabiny ťahajú inak veľmi ambiciózny a pekne premyslený projekt o niekoľko úrovní nižšie.
Film je a iste ešte dlho bude jedným z najzdieľnejších a najuniverzálnejších výrazových prostriedkov a jeho potenciál v oblasti vzdelávania je obrovský. Hoci v Mohyle nevyšlo všetko úplne na výbornú, i tak je celkom povzbudivým a inšpiratívnym príkladom toho, ako sa dá vo vzťahu k filmovej edukácii hľadať a objavovať nové - a evidentne naozaj schodné cesty.
Mohyla (Slovensko, 2019, 74 min.)Réžia: Andrej Kolenčík. Kamera: Tomasz Wierzbicki