Denis Diderot napísal príbeh Mníška odohrávajúci sa v 18. storočí, na základe udalostí, ktoré sa skutočne stali. Jeho román bol sfilmovaný už v roku 1966 Jacquesom Rivettom, no rovnomenná adaptácia Guillaume Niclouxa nakrútená v tomto roku, sa v zásade líši od literárnej predlohy, ktorej sa väčšmi pridŕža Rivettova verzia.

TEXT JE ANALÝZOU FILMU A MÔŽE OBSAHOVAŤ SPOILERY
Nosným konfliktom príbehu je vynútené vstúpenie Sussane Simoninovej do rehole, čím sa má navždy zaviazať Bohu a zriecť sa svetských pokušení. Avšak to najcennejšie, čo stráca, je sloboda. Sussane sa pokúša o vystúpenie z rádu po tom, ako sa dozvie nové skutočnosti o svojom pôvode a rodinnom zázemí. Sussanina situácia bola v období, do ktorého je dej filmu zasadený pomerne bežným javom, rodičia, ktorí nedokázali svoje dcéry finančne zabezpečiť, zverili ich „Bohu“, bez ohľadu na to, že príbytkom sa im na celý život stával kláštor, ktorý nemohli svojvoľne opustiť. Kláštor vyžaduje od zverenkýň prísnu disciplínu, pre Sussane znamená život v neslobode smútok a jej motivácia sa aj napriek láske k Bohu a rodičom upriami na jej získanie.
KINEMAVIDEO2014.V pôvodnom príbehu bol dôvodom Sussaninho umiestnenia do kláštora matkin prehrešok, ktorý má dcéra odčiniť službou Bohu a zmieriť tak fakt, že je plodom hriechu. Niclouxov príbeh tento motív síce naznačí replikou, väčšmi ako na jeho prehlbovanie a budovanie silnej drámy, sústredí sa na opis súdobých praktík v mníšskych rádoch, na zaobchádzanie so Sussane, ktorú odvrhnú a ponižujú kvôli jej túžbe opustiť kláštor. Mníšky sú kruté, týraním sa snažia so Sussane vyhnať „diabla“, Nicloux ju zomelie na prach, aby mohla byť opäť „vzkriesená“. Aj napriek tomu, že Sussane sa podarí uskutočniť svoje zámery, film neprináša sľúbené zadosťučinenie, sloboda, na ktorú sa dievča dostáva predstavuje otáznik a hmla vidieckej krajiny chladí rovnako, ako temné múry studeného kláštora. Film pôsobí nedokončene. Mníška je príbehom ženy, ktorá sa vzoprela osudu, bojuje proti systému a nespravodlivým pravidlám, proti životu, aký sama nevolila a snaží sa oslobodiť, aj keď je zdôraznené, že dané spoločenské konvencie nezaručujú ženám šťastie, nemajú nárok na lásku. Ich vydaj určujú rodičia, rozhodujúce je postavenie, zázemie a finančná situácia, konvencie doby, na ktorú humanistický osvietenec Diderot nazeral pokrokovo. Sussane, aj napriek snaženiu nezmôže nič, jej situácia je vyriešená zásahom zvonka, pričom by príbehu prospelo, popri hlavnej dejovej línii rozvinúť aj motív jej spojencov, keďže sa od nich odvíja nejedna peripetia. Hĺbka literárnej predlohy sa vo filme kamsi vytráca.

Naratívne dielo neinovuje, príbeh je rámcovaný a vyrozprávaný retrospektívne, pričom opisuje dva roky zo života Sussane Simonine, počas ktorých bola nútená žiť v mníšskom ráde a zobrazuje jej snahy vyslobodiť sa. Predstaviteľka hlavnej postavy, Pauline Etiene je vhodnou voľbou, jej utrápený výraz a tiché znášanie nespravodlivosti vyvoláva pocit spoluúčasti, priťahuje na seba všetku pozornosť a zároveň je najplastickejšie vykresleným charakterom, čo o vedľajších postavách- matkách predstavených, s ktorými sa Sussane dostáva do konfliktu (to, že padne každej Matke predstavenej do oka, je nevierohodné), nemožno tvrdiť. Autority sú krajne zveličené, ich motivácie sú v mnohom neautentické. Sussane „rebeluje“, čo ju privádza do problémov, je nadčasová rovnako, ako pred rokmi Diderotove názory na cirkev, na spoločenské normy nútiace žiť ženy v nešťastí. Po vyvrcholení útlaku sa Sussane dostáva do styku s novou, sprvu veľmi láskavou Matkou predstavenou, ktorej zámer je od začiatku jasný. Predsa však ide o dramaticky pútavý príbeh, ktorý si drží našu pozornosť. Zmena je pre Sussane prestúpením z blata do kaluže, autor naznačuje, že v kláštore niet miesta pre šťastie, vítané sú len slzy, skrze ktoré sa človek približuje k Bohu. Kritizuje cirkevné hodnoty a podrýva praktiky, od ktorých sa v minulosti (?) pokrytecky odvracal zrak.

Zvrhlosti odohrávajúce sa v mníšskej komunite, od fyzického týrania, až po sexuálne obťažovanie zostávali pred verejnosťou uzamknuté za múrmi kláštora, cirkev o svojich prehreškoch zaryto mlčala, vyskytujúce sa problémy nepriznáva a tak zostávajú neriešené, v snahe ochrániť dobré meno rádu a kresťanské hodnoty. Nicloux je miestami tendenčne negativistický, aj keď je cirkev inštitúciou, ktorá je rozporuplná a názory na niektoré praktiky a pravidlá sa rôznia. Kontroverzné nekalosti a prešľapy, na ktoré film poukazuje boli dávno odhalené a verejnosti sú známe, aj napriek tomu môže film prekvapiť svojou priamočiarosťou a drsným zobrazením reality, ktorú divák nemá každodenne na očiach.Boj za slobodu je aktuálny v každej dobe a spoločnosti, daný príbeh nestráca na sile ani v 21. storočí, veď každá doba si vynúti spoločenské pravidlá, ktoré sa o niekoľko rokov zdajú byť absurdnými, no v danom období sú nevyhnutným kompromisom, ba až zákonom prežitia. Zobrazené skutočnosti sú emotívne a nenechajú nás chladnými aj napriek tomu, že sa Sussanina situácia väčšiny z nás bytostne netýka.La religieuse (Francúzsko/Belgicko/Nemecko, 2013, 114 min.)Réžia: Guillaume Nicloux.