Bratia Jean-Pierre a Luc Dardennovci si založili svoju štylistickú živnosť na uctievaní zásad tzv. „pravdivého kina“, ktoré život nepredstiera, len zachytáva. Pietny príklon k čistote a vecnosti z nich urobil čosi ako európskych služobníkov askézy prizdobených dvoma Zlatými palmami. Kým napríklad pozostalí po Dogma-hnutí dávno vkročili na územie rafinovania formy a manipulácie s diváckymi emóciami, belgická scenáristicko-režijná dvojica naďalej nakrúca svoje nenápadné filmy zo sociálnej periférie.






 Mlčanie Lorny sa v prvých záberoch ustanovuje rovnako, ako ich predošlé snímky. Bežné, neokázalé záhyby života sa postupne vyvinú v drámy, pri ktorých musia protagonisti čeliť ničivým dôsledkom svojich rozhodnutí. Takýmto rozhodnutím bolo pre albánsku imigrantku Lornu manželstvo uzavreté ako finančná transakcia. Jej zákonitý, Claudy, potreboval peniaze na drogy a ona belgické občianstvo. Lorna má svoje prisťahovalectvo vpísané do duše – nič sa v jej živote nedeje náhodne, celé jej bytie podlieha určitému plánu. Všetko je presne vypočítané tak, aby každý ďalší krok predstavoval zisk. Na pláne je rýchly rozvod a následný vydaj za Rusa, ktorý ochotne zaplatí za západné občianstvo. 

Keď Claudyho hlava konečne vpláva do záberu, pôsobí tento krehký a nesamostatný tvor ako priveľká záťaž aj pre seba samého. Manželka razantne odráža pokusy o emocionálny kontakt miešané s hysterickou labilitou človeka zmietaného závislosťou. Mužský a ženský princíp sa v ich vzťahu zamenil – Lorna jen tá, ktorá nehne brvou, prideľuje peniaze a spáva na posteli, zatiaľ čo Claudy si musí každú noc potupne rozkladať matrace. Chladný odstup však pramení z racionálneho rozhodnutia prežiť, čo je možné len za predpokladu otupenia citov. Bezútešnosť situácie divák naplno odhaľuje zistením, že komplici v tomto podvode (patriaci k albánskej mafii) vôbec nezamýšľajú platiť za rozvod narkomanovi, ktorého je možné jednoducho a bez podozrenia zlikvidovať. Lorna sa pokúša zachrániť život nič netušiacemu manželovi tým, že mu výmenou za urýchlenie rozvodu pomôže dostať sa zo závislosti. V tragickej osamelosti svojich osudov potrebujú jeden druhého. Uveriť, že napriek úbohosti svojich činov ešte neprestali byť ľuďmi. 


Vykreslenie zápletky opäť pripomína predošlé diela belgických bratov. Protagonista filmu Dieťa (skvelý Jéremie Renier, predstaviteľ Claudyho) uprednostní peniaze prestavujúce príležitosť pred princípmi morálky a svedomia. V zúfalej snahe vykúpiť svoj omyl stratí oveľa viac, než by bol daným rozhodnutím získal. Dardennovská optika skúma hodnotu ľudského života. Predstavou ich hrdinov je, že všetko možno speňažiť, materializovať, ohraničiť. Vyvrcholením odyssey je v končenom dôsledku uvedomenie si ne(d)oceniteľnosti života človeka. Lorna musí prejsť podobnou premenou vo vzťahu k svetu ako aj k sebe samej. Prestáva byť voľne tvarovateľným prostriedkom, obeťou okolností, hoci aj za cenu úniku do extrémnej neistoty slobody.
Dardennovci opäť založili svoju výpoveď na nenápadne vycizelovanej štúdii továrenskej povahy okolia Lièges. Skľučujúca atmosféra prostredia sa premietla do Lorninej tváre – jej pôvab je akoby zmeravený, ponorený do hluku ulice alebo naopak do ticha neosobných interiérov (byt, nemocnica), prerušovaného vznikajúcimi a zanikajúcimi pohybmi ľudí a vecí zbavených vzťahov. Lorna je prítomná snáď v každom zábere, neustále zovretá realitou prekážok a obmedzení, z ktorej niet úniku. Scéna tanca s ruským „nápadníkom“ zobrazuje toľko zmätenia a beznádeje, koľko môže odrážať tvár ženy pohupujúcej sa v rezervovanom objatí cudzieho muža do rytmu ťahavého slaďáku. Čiže mnoho. 


Po odstránení odstupu a objave citového života vo vnútri postavy je divák schopný pochopiť konanie, ktoré sa mu predtým zdalo neprijateľné. Prihodilo sa jej niečo nepredvídateľné, čo je mimo jej cieľavedomú kontrolu a nie je to iba výsledok scenáristickej konštrukcie, ktorú divák odchovaný konzumným prejavom väčšiny hercov odmietne ako samoúčelnú. Veľké šablónovité gestá nepatria do dardennovského rukopisu rovnako ako notoricky známe tváre. Výraz hercov a jednotlivých situácií je držaný v low-key režime a na to sa treba vopred pripraviť. Dlhé zábery, neprítomnosť hudby mimo diegetický svet filmu, snímanie striktne sústredené na pozorovanie postáv zvonka (žiadne subjektívne uhly pohľadu, ktoré odstup rušia) – to všetko sú prostriedky filmovej askézy, ktorá je, zdá sa najvhodnejším nástrojom na uchopenie sociálnych tém intímnych rozmerov.
Mlčanie Lorny vás nezbaví prípadného svetabôľu, neponúkne únik do lepších a krajších svetov. Bude skôr pomalou jazdou v duchu cimrmanovského „in kino veritas“.