Marek a Adam sa snažia kompenzovať vnútorné zmätky mapovaním vonkajšieho sveta, sú „tuláci“, ktorí nachádzajú odľahlé zákutia, opustené industriálne budovy ich uspokojujú ponurou krásou. Ticho skál, nehybná hladina, miesta, kde nikoho niet, tam nachádzajú svoj pokojný svet. Výpadky z mesta na miesta, ktoré majú hrdinom pomôcť nájsť stratenú rovnováhu, pokoru a hlavne nepoznaný „klid“. Príbeh filmu Místa sa začne zauzľovať v momente, keď do Marekovho a Adamovho sveta vtrhne žena. Obaja sa zamilujú do živelnej Anny. Spolu s Annou sa do príbehu vmiesi záporná postava úzkostlivého otca s temným backgroundom. Všetky postavy definuje boj s vlastnými koreňmi, s rodinným „rozpoložením“ s minulosťou, prítomnosťou, chcú sa vymknúť zo svojich zmätkov, do ktorých sa čoraz hlbšie zamotávajú kvôli láske, hrdosti, nenávisti...

KINEMAVIDEO3247.Aj keď sú hrdinami filmu Radima Špačka traja adolescenti, Místa nie je filmom o dospievaní a je komplikované s istotou povedať, čo presne nám mal/chcel odovzdať. Místa sú pokusom o psychologickú drámu, o prienik do vnútra postáv, do podstaty žitia. Film je o hľadaní, na konci cesty spolu s postavami nachádzame východisko. Je ním paradoxne únik, opätovný pohyb a paralýza zla. Je takmer nemožné uveriť premene, ku ktorej napokon hrdinovia dospejú a nepresvedčia ani okolnosti deja a jednotlivé rozuzlenia, často úraduje práve náhoda. Špačkova vydarená spolupráca so scenáristom Onřejom Štindlom na filme Pouta, sa v prípade filmu Místa nezopakovala.

Kameňom úrazu je scenár a prílišná neujasnenosť zámerov. Snaživo ťahá za nos, podnecuje špekulácie a (dosť nešikovne) vytvára tajomnú atmosféru, tento pokus by nebol zlý, keby mal scenárista náskok a divák by jeho zámery neodhalil. Vývoj postáv je nepravdepodobný, ich motivácie a konanie sú rozpačité, nedovoľujú nám stotožniť sa. Tvorcovia sa neustále usilujú o nepredvídateľnosť, vytvárajú zvláštne „choré“ vzťahy a neurčité vzájomné postoje postáv, z čoho vyvstáva obrovský konštrukt a nemožno mu uveriť. Sami bránia divákovi, aby sa do ich hry s „osudom“ zapojil... Jednotlivé scény sú nedotiahnuté, pôsobia zbytočne, dej akosi negraduje, po čase začne byť ťažkopádny a nudí. Narácia je síce plynulá, neobsahuje odbočky, ktoré by odpútavali pozornosť od hlavnej línie, no sú často zbytočné a neopodstatnené (napríklad záhada s fotografiou a podobne). Hlavnou postavou je Adam, ústredným je jeho vymedzenie sa voči Anne, Marekovi, ale i starému otcovi, ktorý pred vnukom prizná krutú pravdu (táto dejová línia pôsobí umelo, okolnosti a detaily sú nereálne). Sledujeme i vývoj udalostí v rodine, jeho vzťah s otcom, alkoholikom. Adam sa „zapletie“ do konfliktu s Anniným otcom, táto postava má temnú minulosť, je nositeľom napätia a hlavnou príčinou konfliktu, je potenciálnou zbraňou, ktorá skôr či neskôr vystrelí v neprospech Adama a Mareka...

Príbeh sa snaží prehovárať vlastným jazykom, inovovať, no spracovanie motívov je ťažkopádne, tvorcovia neúnavne zdôrazňujú „závažnosť“ témy umelou dramatizáciou- násilnými scénami (ako príklad možno uviesť využitie ošúchaného „triku“ v podobe priloženej zbrane k hlave hlavného hrdinu, ktorý pôsobí ako obrovské klišé) a patetickými dialógmi. Je na mieste konštatovať, že film v mnohých prípadoch využíva prvoplánové ťahy. S pomocou gýča (alkoholizmus, pomsta, milostný trojuholník, fatálna láska) sa snaží vyvolať ľútosť, strach, úzkosť, na postavy nabaľuje nepravdepodobné a nepresvedčivo nesúrodé prvky, ktoré majú spoločného menovateľa a tým je nešťastie. Táto zmes pôsobí ako citové vydieranie diváka (skok z nebezpečne vysokej skaly, veľká koncentrácia trpiteľov z rozvrátených rodín, alkoholizmus,...). Rozuzlenie príbehu nekorešponduje s rozohranou drámou, smrť blízkeho je obohratou scenáristickou „barličkou“ dovoľujúcou („posilnenému“) hlavnému hrdinovi, ktorý si všetko „odtrpel“, pokojne opustiť miesto...
Réžia je vyzretá, Špaček je absolútne presný a dominantný vo vzťahu k hercom, ktorí sú minimalistickí a ich výkony sú presvedčivé. Filmu sa miestami podarí odpútať a preženie sa ním svieži humor (najmä v prvej tretine filmu). Škoda, že nepofukuje častejšie, lepšie by vyvážil strnulosť a ukázal by život komplexnejšie, z oboch strán, popri smutnej i tú radostnú.