Po minuloročnom sugestívnom Antikristovi Lars von Trier opäť exceluje. Síce pomocou sci-fi barličky, no režisér jeho formátu má v Melancholii aj napriek nej stále čo ponúknuť. Hviezdu Antikrista Charlotte Gainsbourg obsadil do roly Claire, postavu jej sestry Justine zveril Kirsten Dunst. V komornom príbehu s makro dosahom sa mihnú aj iné herecké stálice – John Hurt, Stellan Skarsgård, Alexander Skarsgård, Kiefer Sutherland a i.


Von Trier delí Melancholiu do časovo úzko ohraničených dvoch častí – svadbu psychicky nestabilnej  Justine a výsek zo  života Claire pred apokalypsou. Obom príbehovým jednotkám predchádza audiovizuálne úchvatný prológ o zániku Zeme počas nárazu do inej planéty. V spomalených záberoch za Wagnerovej pôsobivej hudby sledujeme individuálne „stravovanie“ modrej planéty. V každom záchveve mihalnice je cítiť nezvratnú konečnosť všetkého.

Časť venovaná Justine ponúka veľkolepo naplánovanú svadbu zasadenú do honosného sídla manžela Claire Johna (Sutherland) s obrovským golfovým ihriskom vôkol. Na program starostlivo dozerá svadobný manažér (Udo Kier).  Plán mu narúša melancholická nevesta, hoci si je istá svojou láskou k ženíchovi (Alexander Skarsgård). Počas slávnostných prípitkov sa obnažujú rodinné a rodinno-pracovné rozbroje, celá hostina sa zmieta v kŕči raz nesmiernej pohody a lásky (otec), potom rozjatreného vnútra nevesty či zatrpknutého prístupu jej lakonickej matky (Charlotte Rampling).Druhá časť – Claire - sa nesie v znamení blížiacej sa možnej zrážky Zeme s planétou zvanou Melancholia. Komfortné nažívanie v rozľahlej rezidencii zahaľujú obavy Claire z konštelácie vesmírnych telies. Justine prežíva blížiacu sa katastrofu po svojom, v nezvyklej symbióze s koncom sveta. Z ostatných postáv ostávajú v hre už len John a syn Claire – Leo (Cameron Spurr)

Lars von Trier si klasicky dáva načas, pozvoľna graduje atmosféru. Film je ale násilne rozdelený do príbehových polovíc. Okato núka rozdielnosť jednak v hustote postáv, ich charakterov, jednak v psychike sestier. Neuberá však na sugestívnosti filmových obrazov, najmä v druhej časti, kde jemne pozmenené zábery nadväzujú na ich predobrazy z prológu. Melancholia vypovedá o bezmocnosti malého ľudského osudu uniknúť skaze. Zároveň však aj o jeho výnimočnej intenzite a elementárnej jedinečnosti. Monumentálna hra farieb, rôznorodosť záberov v ich veľkostiach a dĺžkach, podmanivý hudobný leitmotív a citlivý prístup k psychológii postáv dostávajú Melancholiu presne do známych von trierovských intencií. I keď možno výber sci-fi zápletky tejto – ako inak -  výsostne komornej snímky Larsa von Triera trocha uberá na režisérovom majstrovstve.