Od roku 2008 prechádza po skončení vojenskej služby každý francúzsky, americký a kanadský vojak tzv. dekompresiou. To znamená, že pred návratom domov sa po hrôzach z bojiska zastaví na tri dni v päťhviezdičkovom hoteli a prechádza terapiou virtuálnou realitou. Armádni psychológovia tu majú za úlohu dostať svojich zverencov do dobrej duševnej kondície a pripraviť ich na skutočný svet.

Slová vojačky Marine, že skutočný svet je úbohý, svedčia o tom, že dekompresia je nevyhnutná. Otázne je, či tri dni stačia na to, aby vojaci slúžiaci pol roka v Afganistane dokázali spracovať svoje trpké zážitky. A najmä je vôbec tento povrchný, nablýskaný svet vhodným miestom na plnohodnotnú relaxáciu a psychoterapiu?
KINEMAVIDEO4682.
Francúzske režisérky Delphine a Muriel Coulin zamerali svoju pozornosť na dvojicu vojačiek, ktoré spolu so svojimi mužskými kolegami prechádzajú povinnou duševnou očistou v luxusnom dovolenkovom rezorte na Cypre. Prostredníctvom psychologickej pomoci sa majú zotaviť z tráum, no na povrch vyplávajú nielen ich bolesti, ľudské a armádne zlyhania, ale aj sexizmus a diskriminácia žien v typicky „mužských“ povolaniach. Presvedčíme sa aj o tom, že skutočný nepriateľ sa nemusí vždy ukrývať na druhej strane barikády.

Už v roku 2011 francúzske autorky zaujali filmom 17 dievčat. Vo svojom debute inšpirovanom skutočnými udalosťami vykreslili príbeh tínedžeriek, ktoré po vzore kamarátky všetky otehotneli a vyvolali vo francúzskej spoločnosti vlnu znepokojenia. Zo sveta zhýčkaných adolescentiek vošli do celkom inej sféry ženského univerza a rozhodne prinášajú výraznejšiu výpoveď. Dozaista sa im však nepodarilo preniknúť dostatočne hlboko, aby uchopili náročnú tému verne a sugestívne.
Hoci sa príbeh vyvíja sľubne a nastoľuje znepokojivé otázky, diváka zavádza samoúčelnými motívmi. Chce prekvapovať, servíruje nám podnetné prvky, no mnohé z nich napokon smerujú dostratena a lacných dejotvorných trikov. Hrdinky rovnako ako ich kolegovia sa zotavujú z duševných rán každý po svojom, ale nedokážu nás v takej miere vtiahnuť do mučivých zážitkov ako v nedávno uvedenej snímke Chlapi neplačú.

Francúzska snímka nedosiahla kvality filmu o veteránoch z juhoslovanskej vojny, ktorá len s minimom prostriedkov a kulís uchopila problematiku až do špiku kosti. Autorky si totiž stanovili náročný cieľ. Keďže okrem vyrovnávania sa s vojnovými zážitkami sa chceli ponoriť aj do problému postavenia ženy v armáde, film vybuchuje na nekompaktnom zámere. Dvojitý cieľ preto ambicióznemu námetu o vnútornom prežívaní dvoch vojačiek skôr uškodil.
Napriek tomu film nesie znaky jedinečnosti a vôbec ho nemožno odsúdiť a zaradiť medzi sivý priemer. Nový filmový uhol pohľad na dnes už bežnú existenciu žien v armáde z neho robí nie celkom všedný zážitok. So svojimi úlohami sa hrdinsky popasovali aj hlavné protagonistky Ariane Labed a Soko. Francúzsko-gréckej dráme robí službu aj prestížne ocenenie Un Certain Regard z festivalu v Cannes.
Voir du pays (Francúzsko/Grécko, 2016, 102 min.)Réžia: Delphine Coulin, Muriel Coulin. Scenár: Delphine Coulin. Hrajú: Soko, Ariane Labed, Ginger Romàn, Karim Leklou,Andreas Konstantinou