Najobľúbenejší lopkári piknikových košov prišli do amerických kín pred Vianocami a za prvý víkend riadne prepadli. Ale postupne našli cestu k dobrému zárobku i pár miliónov divákov, lebo pôvodný seriál sa zapísal do pamätí všetkých veľmi hlboko. A tuším by som našiel niekde aj ja pár videokaziet, kde sú odložené desiatky dielov... Prevod do 3D a na plátno bola len otázka času.



 Tak ako zmizol Yogi z obrazoviek, tak zmizli aj turisti z Jellystoneského parku. Tu a tam síce prídu, ale je ich strašne málo, preto chce starosta park zavrieť a miesto predať. Yogi a Bubu cítia problém – stratia domov i lahôdky, preto sa rozhodnú použiť svoj sedliacky rozum, dať dokopy aj sily so strážcom a celý park zachrániť.

Príbeh filmového Yogiho je instantný. Príliš jednoduchý, ale na druhej strane znesiteľný a má úplne jasné pravidlá hry. Park v ohrození, macovia idú do zóny mimo svojho komfortu a k tomu nasleduje pár akčných scén i potrebný koniec. Jednoduchá štruktúra pomáha sledovaniu filmu už pre najmenších – pri stopáži sotva 80 minút (aj s titulkami) je vhodný aj pre štvor- či päťročných. Dokonca je cítiť, ako sa autori rozhodovali pri svojej dileme, či nasadiť skôr epizódne malé deje alebo jeden veľký (čo by pri animovanej verzii vyšiel tak na 20 minút) vlastne predĺžili na hodinu dvadsať. Zvíťazila druhá možnosť – a akceptovať ju môže ľahko aj dospelí.


Pravda, svojím prísnejším okom zistia, že pri natiahnutí na osemnásobnú stopáž sa rozbilo sčasti tempo. Je síce stále pomerne vysoké, ale na druhej strane možno film rozdeliť na tri časti. V prvej päťnásťminútovke je to takmer zívačka, musíte si zvyknúť na kombináciu digitálnych medveďov  a živých hercov. Nasleduje výdatná 50-minútovka, do ktorej sú nasúkané viaceré akčné scény, tie udržia v napätí celú rodinu. Záver je trošku rozpačitý – pár dobrých gagov, inak za veľa nestojí.
Pomerne nevyrovnaný celok videný kritickým okom však napĺňa nižšie nároky rodinného diváka celkom úspešne – napríklad vďaka humoru, ktorý sa zapáči aj deťom a starší divák ocení nejednu náražku na iné, často aj dospelé filmy. Čo je fajn, keď sa udrží rozumný pomer. Prevažuje skôr prostý humor, najmä pri neustálej snahe riešiť všetky scény pomocou jednoduchej grotesky.


Zvláštny dojem však vyvoláva kombinácia digitálnych zvieratiek (sú celkom fajn renderované, aj keď do trailerov sa dostali polotovary) a hercov. Tí sa prekvapivo znížili na úroveň digitálnych kamošov, čo predznamenáva úplne hlúpe herecké výkony, prehrávanie a riadne trápne vyznenie v konečnom súčte. Potvrdzuje to bizarnú ideu, že sa nerendovalo úplne všetko, ale prešlo do blbej modernej alvinovskej kombinácie. Je to podľa mňa škoda, ten kreatívny zámer sa minul účinku.
Ale digitálna stránka s medveďmi a väčšina 3D scén je fajn, čo by na návštevu kina aj mohlo stačiť. Rysuje sa tu nejedna scéna podobne ako u Sammyho, kde má 3D opodstatnenie a decká si ho užijú. Aj slovenský dabing je celkom podarený na nepixarovské pomery, takže pôvodné obavy z prvotného amerického flopu sa nenaplnili. Yogi je v kine priemerný kúsok. Aj keď to už nie je ono ako tá parádna desaťminútovka za mlada, stále dokáže zabaviť.
Yogi Bear 3D (USA / Nový Zéland, 2010, 80 min.) Réžia: Eric Brevig. Scenár: Jeffrey Ventimilia, Joshua Sternin, Brad Copeland. Kamera: Peter James. Strih: Kent Beyda. Hudba: John Debney. Hrajú: Anna Faris, Tom Cavanagh, T. J. Miller, Nathan Corddry, Andrew Daly