Filmové adaptácie počítačových hier doteraz neoplývali výraznejšou kvalitou, na tom sa asi zhodneme všetci. Okrem starších či novších bezmozgových "guilty pleasure" záležitostí (Mortal Kombat, DOA: Dead or Alive) a skutočných "perál" z produkcie edwoodovského nasledovníka Uwe Bolla (House of the Dead, Alone in the Dark) máme na scéne ešte bezmozgové záležitosti, ktoré ani zábavné nie sú (Doom, Hitman), a sem-tam sa blysnúci trošku ambicióznejší projekt, ktorý dosiahne aspoň hranicu priemernosti (prvý Resident Evil). Jediný titul, s ktorým som bol ja osobne spokojný a som ochotný nazvať ho nadpriemerným, je Gansova vízia Silent Hillu. Skutočne vynikajúca adaptácia, ktorá by dokázala estetiku a fungovanie počítačových hier dobre transformovať do filmovej reči, tu však ešte nebola.

                


Nádeje sa kládli práve do Maxa Paynea, keďže už pôvodná hra je mimoriadne filmová, má dobrý príbeh, premyslený naratív, akciu, bullet-time, dobre napísanú hlavnú postavu, širokú fanúšikovskú základňu a zároveň potenciál, že filmová verzia môže okrem nich osloviť aj "nehráčov". Meno režiséra síce od začiatku budilo isté obavy, ktoré ale pomerne efektne vymazali trailery. Tie sú akčné, dynamické, atmosférické a ako podmaz je veľmi funkčne zaradený pôvodný hudobný motív Maxa Paynea a pieseň Marylina Mansona. Očakávania maximálne, sklamanie pri odchode z kinosály o to výraznejšie.
Max Payne (Mark Wahlberg) je skrachovaný, samotársky policajt, ktorému pred tromi rokmi neznámi páchatelia zavraždili manželku a dieťa a teraz je zastrčený na oddelení nevyriešených prípadov, kde s drsnou tvárou posedáva za písacím stolom, upadnutý v sebaľútosti. Na párty u svojho informátora sa zoznamuje s Natashou Sax (Olga Kurylenko), drogovou závisláčkou, o ktorej si myslí, že by mu mohla poskytnúť informácie. Odíde s ňou domov, no informácie nedostane a ani večer sa neskončí podľa ich predstáv, Natasha odchádza a vzápätí je v opojení tajomnou drogou "valkýra" brutálne zavraždená. Hlavným podozrivým je sám Max... Do hry sa ešte vmiešavajú Maxov dobrý priateľ, bývalý policajt a súčasný šéf ochranky Aesiru B.B. (Beau Bridges) a Natashina sestra, nájomná vrahyňa Mona (Mila Kunis) a akčné inferno by sa aj mohlo začať. Lenže nezačalo...


Znalci hry už asi teraz vidia, že v príbehu nastali zmeny (a keby som išiel do podrobností a spoilerov, zistili by, že prakticky nezostal kameň na kameni), čo by v zásade nevadilo, keby dané zmeny slúžili na zvýšenie originality, alebo mali nejaký iný (akýkoľvek) pozitívne efekt. To však nie je náš prípad. Hra zaujímavá svojím vývojom a prekvapivými momentmi, sa pretavila do filmu, ktorý je nepríjemne priehľadný - "farmaceutickú" konšpiráciu musí odhaliť aj jedinec s jednociferným IQ a pozorný, resp. filmovo poučený divák vytuší aj "zásadný zvrat" ukrytý v povahe istej postavy, a to v okamihu, keď sa prvýkrát objaví na scéne.
Nehovorím ale, že film neponúka iné prekvapenia. Postavy sa podľa vrtochov scenáristického debutanta Beaua Thornea a ignorujúc akúkoľvek logiku objavujú v tých najneočakávanejších momentoch, aby zachránili Maxovi život. Väčšina postáv a sám Max často konajú vyslovene dementne a vrcholom všetkého je odhalenie identity vraha Maxovej ženy, kedy už divák začne riešiť zásadnú dilemu, či sa má začať hystericky smiať, alebo si zo zúfalstva trhať vlasy. Mizerný scenár dáva riadne na frak aj Maxovej psychológii (tú doslova zabíja) a dialógom (tie zase väčšinou zabíjajú naše uši), takže Thorneovu intervenciu bez ujmy neprežilo skutočne nič.


Scenár nechajme scenárom, povie si možno akčný fanúšik, ktorý pokafraný príbeh a nefunkčnú dramaturgiu s radosťou odpustí a chce si užiť hlavne akciu. Spokojný však nebude ani on, keďže počet akčných scén by na jednej ruke zrátal aj Homer Simpson a ani on by nemusel použiť všetky prsty. A nevyvažuje to ani ich kvalita. Zlé nie sú, ale že by sa človekovi pri nich zastavoval dych alebo nejak výraznejšie pumpoval adrenalín, to sa povedať nedá. Vôbec najhoršie dopadol bullet-time, použitý tiež možno dva-či trikrát a to úplne nevhodne. Namiesto efektnosti pôsobí trápne a otravne, a pritom sa vyslovene núkali scény, kde by dokonale zapadol a filmu by zvýšil cool-faktor, ktorý (keďže bol väčšinou na bode mrazu) to mimochodom aj zúfalo potreboval.
Nech rozmýšľam akokoľvek, na Maxovi Payneovi nachádzam len jedno výraznejšie pozitívum, a tým je jeho vizuálna stránka. V tomto smere nie je Mooreovej vízii príliš čo vytknúť, zasnežené, upršané a depresívne šedivé obrazy temného New Yorku, skutočne ako keby vypadli z pôvodnej hry a aj valkýry vyzerajú pomerne k svetu. Oči si teda zgustnú (tie pánske aj na pekných krivkách Olgy Kurylenko), ale čo na tom, keď sa duša (atmosféra), rozum (scenár) a „gule“ (akcia) vytratili do stratena?
Max Payne (USA, 2008, 100 min.) Réžia: John Moore. Námet: Sam Lake – videohra. Scenár: Beau Thorne. Kamera: Jonathan Sela. Strih: Dan Zimmerman. Hudba: Marco Beltrami. Hrajú: Mark Wahlberg, Mila Kunis, Beau Bridges, Ludacris, Donal Logue, Chris O’Donnell, Nelly Furtado