Martin Šulík je u nás známy predovšetkým ako režisér hraných filmov. Ešte pred nedávnom bol osamelým (zato plodným) bežcom slovenskej kinematografie. Od svojho dlhometrážneho debutu Neha nakrútil ďalšie úspešné hrané filmy - Záhrada, Orbis Pictus, Krajinka a Slnečný štát. Režisérovi sa však rovnako dobre darí aj na pôde dokumentárneho filmu. Dokázal to aj experimentálnou snímkou z roku 2002 Klíč k určování trpaslíků aneb Poslední cesta Lemuela Gullivera, ktorá je intímnou výpoveďou o českom scenáristovi a filmárovi Pavlovi Juráčkovi. Ako hovorí francúzsky teoretik Guy Gauthier: „Vopred premyslený dokumentárny film je založený na zvláštnosti individuálnych osudov.“ (1) Šulík svoj cit pre „zvláštne individuálne osudy“ predviedol po druhýkrát na dokumentárnej snímke Martin Slivka – Muž, ktorý sadil stromy.        Šulíkov film približuje život a tvorivé obdobie jedného z najvýznamnejších slovenských dokumentaristov a etnografov, ktorý významne obohatil domácu kinematografiu. Prostredníctvom archívnych záznamov, spomienok rodiny a priateľov má divák možnosť spoznať Martina Slivku nielen ako vynikajúceho filmára, etnografa, teoretika, pedagóga, zakladateľa filmovej fakulty na VŠMU, no predovšetkým ako človeka.

Martin Slivka bol človek neobyčajný, človek renesančný (ako ho vo filme nazvali jeho priatelia). Vďaka fascinácii prácou Karola Plicku sa stal priekopníkom etnografickej línie slovenského dokumentarizmu. Slivka však nebol len pozorovateľ a zapisovateľ, ale aj vedec, čo sa prejavilo na jeho podrobnom skúmaní ľudových zvykov a tradícií.


Film rámcuje, ale aj prelína autorská hudba bratov Muchovcov. Objavujú sa v rôznych prostrediach (pri kostolíku na Spiši, pod Novým mostom, pred Redutou v Bratislave, či pod billboardom s reklamou na Playboy). Spočiatku však nie je jasné kto sú a hlavne prečo tu sú práve oni. Až keď sa bližšie započúvame do textu, zistíme, že títo štyria muzikanti v krojoch vtipne glosujú plynutie života Martina Slivku. Ich prítomnosť je mätúca a až do záveru filmu, kedy zistíme, že aj o nich Slivka nakrútil dokument, nie je celkom jasná.        Ťažisko snímky je postavené na výpovediach (spovediach) priateľov, spolupracovníkov, bývalých študentov a rodinných príslušníkov. Šulík šikovne strieda prácu so súkromím, ukážky z filmov s dobovými dokumentmi. Pri dokumentárnom filme však autor nevyužíva len spôsob „hovoriacich hláv“, ale snaží sa hľadať  súvislosti medzi obrazom a zvukom, podobne, ako to vo svojich dielach robil Martin Slivka. Vo filme sa prelína viac rovín. Prácu pravidelne strieda súkromie. Ukážky so Slivkových filmov striedajú dobové dokumenty. Šulík nepredstavuje Slivku len ako rozhľadeného a zanieteného filmára, ale aj ako milujúceho manžela a otca, občas ako autoritatívneho despotu. Spomienky synov (ktorí svoj život takisto zasvätili filmu) sú dobrosrdečné a vtipné. Rozprávanie manželky Oľgy vnáša do filmu kus intimity a láskavého humoru. Jej spomienky na mladosť sprevádzajú súkromné zábery z rodinného archívu manželov Slivkovcov.        Martin Šulík, podobne ako pri filme Klíč k určování trpaslíků neostal len na povrchu. Neskĺzol len do jednej (životopisnej) roviny, ale svojim filmom podal obraz o dobe a politickej atmosfére v československej spoločnosti, keď nie všetci čo chceli ostať ostali a nie všetci, čo chceli odísť odišli. Touto dobou bol poznačený aj Martin Slivka. Jasným dôkazom toho, je aj skutočnosť, že jeho filmy dnes na Slovensku poznajú len jeho priatelia a odborníci. V čase svojho vzniku sa vysielali v neskorých hodinách. Ani Slivka sa nevyhol nezmyselným príkazom vyššej moci. Vynikajúci emotívny film Odchádza človek o smrti a pohrebných rituáloch v Bulharsku zakázali. Aj keď vo svete sa stal veľmi úspešným. A keď dostal možnosť nakrútiť niekoľko dielny seriál o putovaní Rómov po Európe znemožnil jeho uvedenie nezmyselný súdny spor s rómskou komunitou.
Napriek neúspechom Martin Slivka nestratil radosť zo života, silu ani chuť neustále pracovať. Svoj život žil naplno pre ďalšie generácie. Eduard Grečner sa v závere filmu vyjadril: "Mne to pripadá ako nejaká legenda. Ako muž, ktorý sadil stromy. Tak sa volá knižka, v ktorej si muž dal ako životný cieľ, že musí posadiť toľko a toľko stromov. Kým ich sadil, žil. A keď videl, že sa to ujalo, tak umrel. To je podľa mňa veľká, veľká sila v človeku."               Martin Slivka – Muž, ktorý sadil stromy (Slovenská republika, 2007, 90 min.) Réžia: Martin Šulík. Námet: Ingrid Mayerová, Rudolf Urc. Scenár: Rudolf Urc, Ingrid Mayerová, Martin Šulík. Kamera: Richard Krivda. Hudba: muzika bratov Muchovcov, Stanislav Palúch (husľové improvizácie). Hrajú: Olga Slivková, Jano Slivka, Ondrej Slivka, Miloslav Kubík, Ludvík Baran, Milan Černák a ďalší.   (1) Gauthier, G.: Dokumentární film, jiná kinematografie. AMU & Ji hlava, Praha 2004, s. 225.