Island, druhý najväčší ostrov Európy, je nám obyvateľom starého kontinent tak blízky a zároveň tak vzdialený. Uchvacuje nás svojimi pokojnými zelenými pláňami siahajúcimi až na okraj horizontu a neutíchajúcimi sopkami. Čo ale o tejto nenápadnej krajine viem mimo prírodný rámec? O jej obyvateľoch a ich zvykoch? Kto iný by o nich dokázal lepšie rozprávať ako skúsený filmár a rodák z Reykjaviku, Fridrik Thór Fridriksson. Na úvod treba upozorniť diváka nezasväteného do Fridrikssonovej tvorby, či odporcu chladnej severskej tragikomiky (na spôsob bratov Kaurismäkiovcov), že táto snímka nemusí byť vašou šálkou kávy. Ak si naopak s radosťou vychutnávate mikro príbehy obyčajných ľudí s ich horko-sladkými peripetiami, mohli by ste vo filmoch Fridrika Thór Fridrikssona nájsť zaľúbenie a možno i doposiaľ neodhadnú náklonnosť k Islandu.


Rozprávanie sa začína v skutku veľkolepo. Mladý filmár hrdo predstavuje svoju novú snímku. Na projekcii nechýbajú jeho najbližší: manželka, syn a ani mama Gogo, ktorej režisér svoj film venoval. Gogo je dámou v rokoch, manžel ju pred rokmi opustil na druhý svet a ona zostala sama. Po strate muža svojho srdca sa upla na syna, ktorý sa pre ňu stal v neľahkom období oporou, na toľko, že všetci okrem neho a jeho syna(vnuka) sa pre Gogo stali nepohodlnými. Dcéry doplácajú na matkine výpadky pamäte. Neustále znášajú osočovanie a výčitky zatiaľ čo ich bratovi sa dostáva až nad pozemskej glorifikácie. A nevesta len cez slzy príma ponižujúce urážky. Nie je všetko zlato čo sa blyšti, a ani dobrý synček nie je hrdinom ako v matkiných očiach.

Na povrch skromná snímka má svoju hĺbku. S prímesou režisérových osobný skúseností presahuje sféry lokálneho, intímneho, Islandského. Hrdina filmu je autorom devätnásť rokov starého Fridrikssovho filmu Deti prírody, čím režisér prepája nie len samého seba s touto postavou, ale zároveň snímkou cyklicky predznamenáva vývoj svojho aktuálneho filmu. Podobne ako na začiatku deväťdesiatych rokov i tento raz sa vracia k téme staroby a spoločenského nepochopenia. Geri a Stella (hrdinovia filmu Deti prírody) sa rovnako ako mama Gogo svojim vysokým vekom a prepukajúcimi chorobami stali pre svojich blízkych príťažou, ktorú je jednoduchšie odsunúť a predať na ramená iných.
Prezentácia z pohľadu matky i potomkov odhaľuje rozdielnosť vnímania situácie, v ktorej slzy kajúceho sa syna  nezaprú faloš a vypočítavosť. Fridriksson tým trefne poukazuje na problematiku starnutia (prirodzenej vývojovej etapy každého človeka) a jej „modernú“, alibistickú formu riešenia. Svoju univerzálnosťou  sa tento problém neobmedzuje len na lokálny Islandsky kontext, ale dotýka sa osobne každého potomka vlastných rodičov. Úsmevne a zároveň kriticky hodnotí Fridriksson i otázku kinematografie. Za použitia autobiografických prvkov poukazuje na silu peňazí a zvučnosť prestížnych ocenení. Vlastný film, ktorým pred rokmi otvoril Islandskej kinematografii dvere do sveta filmu teraz predstavuje ako súčasť biznisu rozohrávajúceho veľkú hru peňazí.

Snímka Mama Gogo si i napriek všetkému  zachováva výrazný Islandský charakter. Túto modernú, vyspelú krajinu prestúpenú hudbou (mimo známe experimentálne mena -Bjork, Sigur Rós) predstavuje s dôrazom na lokálne tradície. Počas vianočných sviatkov ako i pri ojedinelom pietnom akte, vztyčovaní kamenného pomníka.Priekopník filmovej osvety na Islande (zakladateľ prvého filmového klubu a filmového časopisu)  Fridrik Thór Fridriksson, v snímke Mama Gogo vsadil na kvalitu. Na jednu stranu kamery postavil svojho dvorného spolupracovníka Ariho Kristinssona. A na druhú Kristbjörg Kjeld, ktorá sa úlohy Gogo zhostila s plným nasadením vo všetkých jej polohách. S prímesou originálnej severskej komiky vzdáva Fridriksson úctyhodnú poctu svojej krajine a nám ostatným dokazuje, že i obyvatelia Islandu majú čo povedať celému svetu.Mamma Gógó (Island/Nórsko/Švédsko/Nemecko/V. Británia, 2010, 88 min.)Réžia: Fridrich Thór Fridriksson. Scenár: Fridrich Thór Fridriksson. Kamera: Ari Kristinsson. Strih: Andres Refn, Sigvaldi J. Kárason, Tomáš Potočný. Hudba: Hilmar Örn Hilmarsson. Hrajú: Kristbjörg Kjeld, Hilmir Snar Gudnason, Gunnar Eyjólfsson, Margrét Vilhhjálmsdottir