Malými oslavami sa film začína, malými oslavami sa aj skončí. Záujem, ktorý vo vás vzbudila prvá veta recenzie, je asi porovnateľný so záujmom, ktorý vo vás vzbudí spomínaný film... Niekde medzi tým o vašu priazeň bojuje príbeh zo súčasnosti, výsek zo života slovenskej ženy, slobodnej matky Magdy (Anna Šišková), jej dospievajúcej 14-ročnej dcéry Agáty (Tereza Nvotová) a Magdinej kamarátky (Agnes Gubiková). Práve ona je v kritickej životnej situácii ochotná sa postarať o Magdu a jej dcéru, ktorá „nie je vôbec taká svätá, ako si myslíš“. Zabezpečí im jedlo, strechu nad hlavou, donúti opúšťajúcu sa dušu prebrať sa k životu. Zároveň sa rozbieha jej vzťah s českým emigrantom Yurim (Bolek Polívka) vracajúcim sa z Kanady.

                


Znie to láskyplne a dojímavo, ale v kine vás napĺňajú celkom odlišné pocity. Ani len ten láskavý humor, na ktorý sme zvyknutí z českých filmov a ktorý podvedome čakáme vždy, keď zočíme Bolka Polívku, sa nedostaví. Ak sa vám predsa len kútiky úst sem-tam zdvihnú, asi máte zmysel pre iróniu a sarkazmus. Dialógy, ktoré by sa s odretými, resp. privretými ušami ešte dali prepáčiť, prevalcujú neprirodzené a hlúpe reakcie postáv. Zvyknete si, ale je to škoda.


Najhoršie sú na tom nefunkčne použité sexuálne scény, ich zbytočnosť a príbehovo-charekterová neukotvenosť. Anna Šišková v úlohe zdeprimovanej a „osudom skúšanej“ slovenskej ženy okolo štyridsiatky je vcelku presvedčivá, ale možno by sa výber inej, menej známej herečky osvedčil viac. O už tradičnom Bolkovi Polívkovi ani nehovoriac. Čo český (alebo slovenský) film, to Bolek Polívka. Dokáže zahrať asi hocikoho, aj keď vzniká podozrenie, že všetky jeho postavy majú až príliš podobné charaktery... 
V kontraste so starými známymi tvárami sú Malé oslavy jedinečné v tom, že na svetlo sveta s nimi vychádza aj „nová“ Tereza Nvotová. Veľmi dobre sa hodí na rolu pubertiačky, ktorá nevie, čo si počať so svojím dospievajúcim telom a s tváričkou škaredého kačiatka – motív plyšovej labute (alebo to bola hus?) je veľavravný, žiaľ aj  trochu afektovaný. Terezin herecký výkon však zaraďujem k pozitívam filmu, kvôli nej sa ho oplatí vidieť. Je rozhodne lepšia ako Agnes Gubíková... Okrem dialógov pokladám za nie príliš reálne aj vyčíňanie „tej zlej bandy“ a nezmyselne pôsobí aj istá nedokončená tragická scéna.... Aj niektoré ďalšie scény sú úplne zbytočné. Myslím, že by sme prežili, keby sa vôbec neobjavil Agátin otec (ale mal „dôležitú“ úlohu), oželeli by sme aj Agátin výlet s Yurim do Prahy a späť (ale kde inde by tá malá žaba dostala takú príležitosť k – „sebaprezentácii“?)


Malé oslavy sú výsekom zo života spomínaných postáv, ale nič viac. Kde majú pointu, kde je ich odkaz a zmysel? Snáď to nemá byť ono „povzbudzujúce“ filozofovanie v záverečnej scéne – jazde autom s atmosféricky-metaforickým pohľadom na most Apollo (ten si vo filme užijete viac krát)? Ani Polčas rozpadu, s ktorým má nový slovenský film spoločné prostredie, nebol taký nejednoznačný. Plusom je ale to, že namiesto mercedesov sa tu hlavné postavy vozia najčastejšie v električkách, namiesto veľkej vily s bazénom riešime ubytovne pre bezdomovcov, namiesto rozpadávajúcich vzťahov sa tu vzťahy vyvíjajú – síce všelijako, ale sú živé (až na niektoré výkriky do tmy a slepé uličky). A to asi bude väčšina slovenských divákov vedieť lepšie pochopiť. Na Slovensku je totiž viac ľudí, ktorí majú bližšie k životu Magdy, ako k životom postáv vo vyššie spomínanom filme.
Malé oslavy sú obrazom či odrazom nielen súčasnej Bratislavy a doby, ale aj našej mentality. Lebo skepticizmus a pesimizmus vanúci z filmu, je Slovákom vlastný – na rozdiel od Čechov, ktorí vyrábajú filmy plné často odporne láskavého humoru, ako na bežiacom páse. Také „malé oslavy“ si preto môžeme dovoliť. Alebo nie?
Malé oslavy (Slovensko/Česká republika/Taliansko, 2008, 94 min.) Réžia: Zdeněk Tyc. Námet a scenár: Slavena Liptáková. Kamera: Miro Gábor. Strih: Alois Fišárek. Hudba: Sisa Michalidesová, Peter Preložník. Hrajú: Tereza Nvotová, Anna Šišková, Agnes Gubíková, Bolek Polívka, Mirka Pavlíková, Daniel Fischer, Radoslav Gažo, Gabriel Tóth, Matej Landl